Eiger 3970hm, Mittelegi INTEGRAL
Mittelegi hrebeň ma lákal už dlho - viac ako tri roky som po ňom pokukávala. No verzia vyviezť sa na stanicu Eismeer a luxusne sa za hodinku a pol dostať na chatu a druhý deň vyliezť vrchol a dolu sa mi nepozdávala, napriek tomu, že sme sa o ňu pokúsili pred tromi rokmi na začiatku novembra. No lavínové nebezpečenstvo čerstvo napadnutého snehu zo dňa na deň nám nedovolilo vyraziť ani k nástupu.
Stretávame sa teda s Maruškou Andrašovou v Grindewalde. Dohoda, že necháme jedno auto nižšie, aby sme nemuseli platiť parkovanie za dve autá, nás necháva stretnúť sa pri hoteli Säumertaverne, kde nám majiteľ s láskavým dovolením dovolil parkovať. Balíme si všetko potrebné, ale snažíme sa hlavne minimum, lebo všetko to budeme mať tri dni na chrbte. Ja po skúsenosti z hrebeňa Brouillard Integral spred týždňa a pol mám veľmi živé spomienky a určite nechcem zažívať to isté. :-D S veľkou presnosťou teda počítam, koľko kaší a jedla budem potrebovať. Obozretnosť ma však nechá myslieť na komplikácie a pridávam jedlo na jeden deň navyše. Vody 2,5 litra. Snáď hore bude sneh. Neberiem žiadnu zbytočnosť. Jediný dôvod našich veľkých batohov je to, že nám povedali, že chata Mittelegihütte je plne rezervovaná, a tak ideme aj so spacákom a bivakovacou výstrojou. Pekne na klasikov.
Jedným autom sa teda vezieme do Grindewald Grund, kde na naše prekvapenie je parkovanie zadarmo. Prezliekame sa zo sandálok a kraťasov do turistických topánok a dlhých nohavíc. Maruš ide napred na stanicu - vlak nám odchádza za desať minút - a v tom mi dopne, že peňaženka a doklady ostali v mojom aute ďaleko od nás. No čo už. Maruška má hotovosť, a tak pre šetrenie času vravím, že kašľať na to, že jej vrátim dole a doklady snáď nebudem potrebovať.
Nastupujeme v Grindewald Grund a vystupujeme druhú zastávku v Alpiglen. Odtiaľ smer Eiger Trail a potom sa odpájame doľava na Gletscherschlucht kde ideme traverzom až k odbočke na chatu Ostegghütte, ktorú si nevšimneme a prejdeme. Čoskoro si uvedomíme, že niečo nehrá a vrátime sa - a odbočku už nájdeme. Maruš dáva veľký bacha, aby sme sa nestratili. Obe máme zmysel pre orientáciu a tak to dávame s prehľadom aj napriek biednemu značeniu odbočky. Odtiaľ je už chodník síce úzky, ale značený luxusne, červenými bodkami. Ním sa dostaneme pod úplne mokrú ferratu, ktorá vedie k chate Ostegghütte. S menšími šmýkacími zážitkami sa dostávame večer k chate, kde už šesť ľudí prežúva uvarenú večeru. Nástup nám trval pohodových 2,5 hodiny.
Varíme si a pozorujeme luxusný západ slnka. Spíme vonku a tak si každá hľadáme vhodné miesto na spanie. Lebo tu až tak veľa tej roviny nie je. Obliekam si na seba čo sa dá a pripravujem na zimnú noc. Nakoniec nie až taká chladná. V noci sa len raz budím, aj to nie na zimu, ale na krásnu hviezdnu oblohu, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani najzastrčenejší kút sveta.
Ráno pohodové, budík na šiestu, odchod o siedmej. Máme celý deň, nie je sa kam ponáhľať. Aj keď Maruška trošku stresuje, keď sa všetci vytratia a pred chatou ostávame samé. Že či sme to nepodcenili časovo. Nástup z Ostegg je trošku rozbitý, ale chodník krásne značený mužíkmi a mne sa to zdá až neuveriteľne luxusne vychodené. Takže prvá časť cesty cez časť Sattel a na prvú skalnú hlavu bez problému.
Potom je to trošku hore-dole, až sa jedným zlaňákom dostaneme k tunelu, ktorým máme preliezať cez vežu Hörnli N. Najskôr lezieme bez istenia, no potom v exponovanejšom teréne ideme súbežne. Idem prvá a kde tu dám istenie alebo cvaknem nit.
Cez vežu Hörnli S sa dostávame k zlaňáku do sedla Hick pred kľúčovou pasážou hrebeňa. Dve dvadsaťpäť metrové dĺžky za VI-/VI, slabšie nohy, ale pekné lezenie. Na internete bol popis ku kľúčovému miestu označený ako "painful". Dohodli sme sa, že aby sme sa tam nezasekali, tak lezieme bez batohu a tie potom vytiahneme. Nakoniec to skončí tak, že ja leziem bez batohu a Maruška s batohom na druhom a ja vyťahujem môj batoh na druhom lane. Sme tu s jednou polovičkou 60m, ktorú si viažeme na dvojito. V polovici som naviazaná ja a Maruška na dvoch koncoch. Resp. v tejto časti je na tom druhom konci batoh. Lezenie je pekné, akurát mi svieti rovno na skalu a tá je horúca. Potia sa mi ruky a nadôvažok sú ešte škáry mokré z nedávneho sneženia. Ale v pohode to vyleziem a potom pripravujem štand aj s prípravou na ťahanie batoha. Nakoniec obe laná cvakám ako dvojičky s tým, že Maruška by v prípade zaseknutia batohu bola poruke na jeho uvoľnenie. Celkom sa pri tom vytrápi a počujem ju nadávať už od prvých minút. Už len vyliezť to s tým veľkým batohom je celkom výkon a preto jej patrí moja poklona.
Ja sa zapotím pri vyťahovaní batohu a pri ťahaní cesty. Lebo hladkého vápna som sa nedotkla od júna. A mádžo si samozrejme na dve krátke dĺžky neberieš, takže nohavice slúžia ako osušovač. Je proste horúco. A už nám aj dochádza voda, lebo pri Ostegghütte nebola žiadna. Po ceste z chaty iba kvapká zo skaly, a tak Maruška stopuje trinásť minút a nechávame si nakvapkať do fľašky.
„Krux“ cesty máme teda za sebou a pred nami je ešte milión výšvihov cez vrchol P.3044. Cesta je ešte dlhá, vždy je nejaký výšvih a potom luxusný chodníček skoro po rovine. Teda už sa nestráca výška, ale pomaly pribúda. Úplne vyprahnuté prichádzame na chatu Mittelegihütte o 16:30. To znamená, že aj so všetkými pauzami sme liezli 9 hodín a 30 minút. Moc sme sa nehnali - a tie ťažké bágle a to, že Maruš sa aklimatizovala až priamo v ceste, nám ani nedovolili ísť rýchlejšie. Ale mali sme celý gýčový deň, takže pohoda.
Prichádzame na chatu. Pri nej sme plánovali bivak, no dozvedáme sa, že kvôli neistému počku všetci rušia rezervačky a že ak chceme, môžeme ostať v bivakovacej chatke samé. To sa nám páči, lebo nás nikto nebude budiť chrapotom a vydýchaný vzduch tam nehrozí. Spanie vonku chatárka nemá rada, lebo tam vraj jeden človek tak prišiel o život - pri búrke ho dostal blesk. Takže ak chcete spať von, tesne pred chatou je bivakovacie miesto pre dvoch ľudí rovno na hrebeni, na ktoré z chaty nevidno - tak sa tam zabývajte a na chatu ani nechoďte. My sme museli kvôli vode. A pekne sme zaplatili 5,5e za pol litra :-D Uff. Varíme si z nej večeru a líhame si spinkať asi o 21:00 s nádhernými výhľadmi na Mnícha, hranu Eigru, ktorá nás čaká a okolitú krásu.
Ráno budík 3:30. Vstávame oťapené a kukáme to neisté počko, čo hlásili. Všetko je mokré, v noci pršalo. Teraz je dobre,ale na vrchu Eigru je nepekný oblak. Pol oblohy je v oblakoch a na polovici žiaria hviezdy. Rozprávame s Guidmi, ktorí tiež majú ísť dnes hore a kukáme vývojové modely počasia. Nastáva ťažké rozhodovanie či ísť či neísť, lebo je to fifty-fifty. Nakoniec sa dohodneme s Maruš, že dnes čakáme na ďalší deň, kedy má byť dobré počko do poobedia, kedy má prísť front. A ideme spať. O 8:30 sa budíme oddýchnuté a zisťujeme, že všetci to vzdali a idú na stanicu Eismeer južnou stenou, odkiaľ sa zvezú vláčikom dole. My sme rozhodli, že zajtra dáme „final push“ na vrchol, a tak aj napriek neistote či bude ďalší deň počko ozaj, lebo teraz leje, ostávame celý deň a oddychujeme v bivakovej chatke a pospávame.
Tu sa naša predvídavosť pre komplikácie osvedčila a máme na jeden deň navyše dosť jedla. Aj keď ja, keď mám „rest day“, zjem niekedy viac ako keď celý deň podávam výkony. Je to zvláštne. Deň trávime čítaním knižiek, ktoré sú v chate (takže skôr pozeraním obrázkov) a hraním slovných hier, pri ktorých sa dobre bavíme. A ešte Muším ping-pongom. Ten má jednoduché pravidlá - a to odraziť lietajúcu muchu zo svojej strany chatky na Maruškinu a ona zase naopak. No, proste zábava ako sa patrí.
Poobede sa počko lepší, až sa úplne vyjasní. Skala pekne obschne a nám to dá nádej v úspech. Stále však meteoblue ukazuje zhoršenie počasia na vrcholový deň o 18:00. A tak počítame. Keďže nevieme čo nás čaká pri zostupe západnou stenou, rozhodujeme sa, že budeme liezť v noci od 2 rána, aby sme mali na zostup dostatok času. Chystáme si všetky veci, aby sme sa ráno len obliekli, nabrali čaj na výstup a mohli sme vyraziť. Keďže má dosť fúkať, budeme mať na sebe oblečené všetko, takže batohy budú celkom znesiteľné. A rovnako už aj matroš budeme mať na sebe a lano medzi nami. Takže celkom luxus na ťažkoodencov.
Večer sa teda kocháme neuveriteľnými výhľadmi z najkrajšieho miesta Eigru, kde môžete spinkať. Hra svetla a oblakov je úchvatná. Fotíme o 100/6 a nevieme sa vynadívať. O 18:00 varíme poslednú dehydrovanú stravu a lúčime sa s chatárkou. Akurát keď idem zakrývať okienko na dverách bivaku, niekto zaklope až sa zľaknem. A to chatárka nám doniesla dezert. Puding zo šľahačkou. To sme nečakali a sme veľmi milo prekvapené a potešené. Veľmi milé gesto od nej. Takže ešte povinne napchať do seba dezert a hybaj spinkať. O 19:00 som naposledy išla spať ako dieťa, takže sa prevaľujem, ale nakoniec zaspávam.
Ráno je rýchle – vstávame, obliekame, jeme tyčinku. Naberáme čaj a už aj stojíme pred chatou a viažeme lano. Ráno sme obe nastavené na to, že musíme valiť v rámci možností, a tak sa to zaobíde bez rečí, že zase raz vstávame tak skoro. A už aj začíname liezť. Má byť pocitových -5 stupňov, a tak sa obliekame na hrubo. Dávame aj tzv. CG-čka (Ceplé Gače), ako by povedala Maruška.
Dnes nás čakajú výšvihy s fixami, lebo táto časť je často vodená Guidami aj s klientmi, takže očakávame aj jednoduchšiu orientáciu. A je to tak - ľahko sa orientujeme podľa škrabancov od mačiek a tým hľadáme najľahšiu a najrýchlejšiu cestu. Fixy dávajú trošku zabrať, ale všetko lezieme súbežne. Maruška sa trošku zadýchava, lebo nebola nikde vo výške, a aj ja už cítim únavu ale ideme plynulo a celkom nám to frčí. Akurát sa netreba zastavovať, lebo už dosť fučí a vtedy je pekná kosa. Zastavujeme len občas na pitie a Maruška mi vtedy dáva matroš, ktorý vyzbierala. Celé to lezieme na troch friendoch, 0,25, 1 a 2. Máme sadu vklínencov, ale to sa mi ani nechce zakladať nakoniec. A kde tu je nit a cvakám expresky do ôk fixov. Takže je to rýchle.
O 6:30 si užívame východ slniečka kúsok pod vrcholom. A fotíme jeho prvé ružovkasté lúče. O 7:00 prichádzam na vrchol Eigru a celá šťastná sa objímam s Maruškou. Výstup nám trval 5 hodín. Ja dávam oslavný tanec, lebo som to konečne vyliezla. Fotíme dôkazové fotky a dávame vedieť dole do údolia, že nás čaká zostup.
