Ironman Barcelona - dlhý ako samotný pretek

Ironman Barcelona - 3,8km plávania, 180km na biku, 42km behu.
Dlhý ako samotný pretek... posledný v tomto roku sľubujem. Premiéra a (zrejme) na dlhšie obdobie aj derniéra si to zaslúži.

Posledný pretek sezóny, ktorý bol ešte donedávna plánovaným vrcholom tejto triatlonovej púte... (2 ročnej “minikarierôčky”). Triatlon mal byť “len” akousi prestávkou v mojom horskom živote, psychohygienou, novou výzvou a impulzom... naučiť sa od 0 úplne novým veciam a tým samému sebe niečo nové dokázať a posunúť sa.

Celý Ironman je véééľmi dlhým pretekom. Veľa som o ňom počul, ešte viac načítal. Vlastná epopeja, ktorá triatlonovým messiovcom trvá niečo pod 8 hodín, nám smrteľníkom ďaleko viac. Limit je zvyčajne 16-17hodín.. 16-17hodín stravených plávaním, cyklistikou a nakoniec behom (42km často po rovine a asfalte). Viete si to predstaviť? Tiež som si nevedel.

Plávanie - 8:15 ráno, profíci už mútia vodu v stredozemnom mori a ja po prebdenej noci s 2hodinovým soundtrackom od Hansa Zimmera potláčam slzy a turbulentné emócie pri pohľade na moju uplakanú maminu a priateľku stojacu na druhej strane bariéry. V tej chvíli sa cítim tak trochu ako vojak idúci do boja... a možno to tak aj je. Kedysi chlapi bojovali, viedli vojny, vyplavovali testosterón a dokazovali si že sú chlapmi pri takýchto situáciách. Doba je iná, avšak možno aj to je jedným z dôvodov prečo to robím/e. Chceme zistiť, či dokážeme niečo viac... či sme chlapmi. Na ženskú motiváciu sa ma nepýtajte, zbehnite do nejakej kuchyne. (No ofence dámy, pravidelne mi XY z vás nakope prdel, ste úžasné!)

Štartujem v prvom koridore “rýchlych” plavcov “sub 60min.”, pritom od rýchleho plavca mám fakt ďaleko, avšak predstava (IM Barcelona = jeden z dvoch najväčších IM na svete, cca 3500 ľudí na štarte) obiehania tých más ľudí na cyklistickej trati mi predurčila túto stratégiu - (byť radšej prefackaný a pár x utopený rýchlejšími plavcami). Posledné zamávanie lokálnym random fanúšikom s transparentom “wave if you’re peeing to your wetsuit” a Let The Party Begin! Zaznie pípnutie, bombím po pláži do vody, preskakujem prvé vlny a som tam... Poviem vám, 4 kiláky som síce doposiaľ v živote v otvorenej vode neodplával (nieto v mori), ale v ten deň to išlo samo ako po masle..

Po 1:03hod vybieham z vody úplne čerstvý, 3880m píšu Suunto hodinky = tempo 1:39/100m... tsssss YONDA NEOPHRENE power! (V bazénoch tak plávajú síce 10 ročné deti ale to je iná téma)... spoko letím do depa s dobrým pocitom a hor sa na to, čo aspoň trochu “zdobí” moje výsledkové listiny. (Time for nabombené lýtka!)

Bike - Ironman v Barcelone je rýchly. 180km a prisľúbených 800m prevýšenia jazdy po kvalitných cestách na pobreží... áno, áno, bratislavský východniar ošlahaný rakúskymi vetrami toto môže... chcelo by to ešte jednu poznámku na úvod k cyklistike:
Prepravovali ste niekedy bicykel lietadlom? V tzv. “Bikebagu”? Triatlonisti pravidelne. A občas sa stane že bicykel (často v hodnote menšieho auta) nepríde, stratí sa.. alebo ako tentokrát v mojom prípade, pri “letiskovej manipuláci lokálnych nežných rúk" sa jednoducho dod*be...

2 dni pred pretekom vyťahujem z bikebagu moje Laferrari Cervélo P5 (jediná tolerovaná “ona” od mojej Kristíny) a s hrozením pozerám na prednú vidlu. “Tie praskliny na oboch stranách vidly tam predtým určite neboli!” Chytá ma panika. Viem, že pokiaľ je to vážne, karbón za 2 dni dokopy nedám, a tak špeciálny diel ako je táto vidla nikde nezoženiem. (A posledné čo človek chce je zjazdovať v často aj 80+km rýchlosti na prasknutej prednej vidle, alebo pretekať A-čkový pretek sezóny na požičanom biku)... Na pohode pridané nebolo, ale všetko dobre dopadlo... teda, “dobre”...

Prvé 3km cyklistiky vedú cez mestečko “Callela”, zákaz použivania “aerobarov” kvôli bezpečnosti. Prekročím tabuľu mesta, nabombím prvý minikopeček zaľahnem do extra-ultra-aeropolohy zakloním hlavu dobre že nie nosom na asfalt, nasleduje zjazdiiiik, úúú a zrazu BAAAAAAM - Kužel č.1. Trhne ma. Ruším extra-ultra-eropolohu keď tu druhé BAAAAAM - Kužel č.2... prelietam cez 2 kužele o veľkosti kolesa a neverím že stále sedím na biku. Ale sedím. A vidla drží!! “Pijú, keď vydržala toto, vydrží všetko!”

50km držím rozumné tempo, 60-120km po miernom vetre trochu pritláčam. Vchádzam do druhého kola a “predieram” sa cez davy cyklistov... ideálne podmienky, takmer bezvetrie, 19/20 stupňov, výborne fungujúce telo a strava (12 gélov vo vode, 4 gély samotne, 4x MARVA (2x RAW mandle a 2x Čokohanka), 2ks banán, 8ks soľných tabliet) = bike split 4:45hod. What!? 38km/h priemerka na 180km? Na 5hod. som si veril, aj tesne pod, za tie hodiny strávené “s ňou” viem čo spolu dokážeme, ale toto prekvapilo. Nuž, kto maže keramikou, ten jede. Avšak párty nekončí...

Beh - Práve naopak... asi nemusíte byť triatlonovým odborníkom a znalcom, aby ste tušili kde sa láme pretek s názvom Ironman... Niesom bežec (niesom nič z vyššie spomenutých disciplín, ale bežec vôbec nie). Bicykel natočíte a odsedíte hodinami, plávanie uplácate, v neopréne sa utopiť nedá (ževraj)... avšak beh vyžaduje roky. Roky adaptácie šliach, kĺbov a celkového metabolizmu na tento pohyb. Pred dvoma rokmi som mal za celý život nabehaných do 500km, (teraz je to síce vyššie číslo, cca 3000km, ale stále sú to biedne čísla oproti bežcom, duplom maratóncom).

Presne pred dvoma rokmi som na svojom prvom Žilinskom Šprint Triatlone (750m, 20km, 5km) bežal päťku za 24:40 (tempo 4:55min/km). Maratón som nikdy nebežal, 1x v živote som bežal 30km, 1x 27km a 1x 25km... predtým (za posledný rok a pol) max 20km. Niesom bežec, ale cieľ na deň 6.10 bol cez to všetko jasný. Poznám svoje telo, viem na čo mám, viem ako (už) túto sezónu behávam. Hlavne po biku. Mám jednú veľkú (asi vrodenú) výhodu, po bicykli dokážem behávať takmer rovnaké tempá ako v čistých bežeckých pretekoch. (napr. aj najlepšiu desinu mám zabehnutú na olymp.triatlone - regulérna vzdialenosť, aj keď to stále nieje žiadna sláva)... “ V BCN by to mohlo ísť, za ideálnych podmienok, za 3hod:30min... tempo 5:00min/km. Prvých 25km 4:45-4:55 a potom... potom sa uvidí.” Málokto (rozumej nikto hádam okrem mamy a Kikušky) neveril, že to po biku a plávaní “udržím”. Povestná “maratónska bariéra”, s ktorou moja osoba doposiaľ skúsenosť nemala, mala byť vážnou prekážkou.

Avšak telo už zažilo iné skúsenosti, ktoré (zrejme) bežne triatlonistické telo nezažilo. 10-14 hodinové horolezecké a alpinistické túry (Ortler, Bernina, Tatry..) v zimných podmienkach, so skorými vstávaniami, veľkým psychickým tlakom, diskomfortom, biednym stravovaním počas celého dňa a s ťažkým batohom konštantne na nohách. To som si odžil, nie raz, nie 2x, veril som, že to spolu so 100% prípravou pomôže...

3 kolá, každé po 14km, naťahujem strelky od brata ružového panthera “nike vaporfly next%” (od Top4Running za čo im ďakujem! ) a prvé kolo ide takmer (fakt!) zadarmo. Prvých 7km po miernom vetríku rozbieham v tempe 4:35 - 4:40, tepy výborné, pocity tiež, na obrátke hádžem 2. gél (5ks počas maratónu, každých 35min. 1ks).

2. kolo už chutí o niečo menej, trochu spomaľujem, ale tepy stále do bodky rovnaké, nádhera. Vbieham do posledného kola.
- 14km to go... “14 kilákov odbehneš v tréningu hocikedy paťo dpč!” mi premietne hlavou...
- 30km - trochu spomaľujem, bežím v tempe okolo 5:00min./km...
- 31km, 32km, 33km... pocity stále rovnaké. Žiadna kríza, ibalgin pripravený v drese čaká na svoju príležitosť ako 14 ročné instagramové fanúšičky na plavkové fotky chlapcov z Tri2Fly... nie nie, dnes nie moje milé.
Tempo padlo na 5:10 v posledných kilákoch, tepy stále do bodky rovnaké a ja už viem, že je vyhráno.

Vyhráno takým spôsobom, v aký som si netrúfal dúfať ani v najtajnejšom selfhrdinskom sne... SUB10, pomyselná hranica, keď už ste tak trochu a možno trochu aj viac triatlonistom... (Nie Pánom triatlonistom, ta hranica je neviem kde, na to som moc malinký “triathlete”) v SUB10 som veril, dúfal, vizualizoval si to (2 roky dozadu to bolo SUB12, minulý rok SUB11 a myšlienka SUB10 vo mne tichúčko vzbĺkla po tohtoročnej Astane... “Keď pôjde všetko na 100% podľa plánu, 9:55+- by mooohlo možno klapnúť." Málokto veril...

Posledné 2 kiláky idú zadarmo, užívam si to, vnútri to mnou lomcuje. Vbieham sám na “červený koberec” (ktorý som už síce zažil za posledný rok a pol 4x na polovičných IM), a tento krát je to iné. Registrujem šťastného apuciku na moste ako kričí “Čuriiiii, Čuriiiii”, maminu na ľavej strane tribúny “Synáčiiiik” a Kikušku “Konečne konieeec, láskaaa” (neviem na čo myslela, ale Zéland je ďaleko) na pravej. Teším sa, ďakujem, pokladám poklonu všetkým tým trpezlivým divákom sledujúcich a povzbudzujúcich hodiny a hodiny naše zničené telesné schránky navlečené v obtiahnutých farebných kondómoch... Zdvihnem zrak na cieľovú bránu a už tuším čo tam cca zasvieti. Aj tak neverím vlastným očiam..

Patrik Čé - 9:23:33 - 13. miesto v AG (25-30r.) a 162. miesto overall/3379 dokončených (údajne 3500 ľudí na štarte).

Záverečný spontánny pokrik (na štýl Frodena vieeem) a je vymalováno... telo vypína. Zastavujem, prichádza okamžitá bolesť do ľavého bedra, spodky nôh sa vybrali na dovolenku, pribalili aj harmstringy a do toho mi ľavé rameno s lopatkou dáva okamžitú výpoveď. Nech. Je mi to jedno... toto mi nikto nezoberie, nikdy. Tie hodiny driny, pre niekoho zbytočné a zabité hodiny. Pre mňa obrovská škola života, disciplíny a vytrvalosti akú by som (ja) nikde inde nedostal...

Ďakujem veľmi pekne, vám všetkým, za krásne slová a gratulácie, je to veľký osobný úspech, len osobný, zo športového hladiska konkurencie silno priemerný, duplom v dnešnom športovom trende. Ale pre mňa osobne obrovský, a o tom predsa život je. Rásť (v čomkoľvek) či už v kariére, rodinnom živote, štúdiu, športe. Rásť, nestagnovať a len tak neprežívať. Inak škoda ľudského potenciálu. (Ale ja som len obyčajný 26ročný bratislavský východniar, ktorý si počas dlhších chvíľ v lietadlách, autobusoch a toaletách píše takéto “memoáre”. Žite si ako chcete, aj ja si žijem).

Ďakujem sponzorom a môjmu tímu Tri 2 Fly. Jedeme dál!

Autor: Patrik Čurila