Rande s Volovkou

10 ciest

Prvá stena je ako prvá láska. Raz ste sa s ňou zoznámili a už na ňu nikdy nezabudnete. Prežili ste spolu vzrušujúce zážitky, roztriasli sa vám pri nej kolená a šialene rozbúchalo srdce. Jej prvé dotyky si zapamätáte navždy. O jej ladných tvaroch a slnkom rozpálenej pokožke sa vám sníva dodnes. Možno ste po nej túžili už od detstva, možno vás k nej doviedli priatelia a možno to bola úplná náhoda. Hneď od prvého momentu ako ste ju zbadali, vás k nej niečo nezadržateľne priťahovalo. V záplave myšlienok ste zabudli na okolitý svet. Žili ste pre moment. Viem, bolo to dávno, ale spomienky zostali...

Rovnako, ako väčšinu tatranských nováčikov aj nás nohy kedysi zaviedli pod južnú stenu Volej veže. Jej krásne uklonené platne, strmé zárezy a kolmé špáry, nám v začiatkoch priam učarovali. V klasikách ako Štáflovka, Stanislawski, či Južné rebro, sme spoznávali Tatry. Vo Hviezdovi, Eštokovi, či Puškášových sokolíkoch, sme si zase vyliezli naše prvé horské šestky. Nikdy nezabudnem na fantastické večery v legendárnom „Autobuse“, ľadovú vaňu na Žabákoch, či vypleštené oči v oblom sokolíku v Orolínovi. Tá stena pre nás znamenala viac ako El Capitan. Bola malá, ale naša!
A tak sme si povedali, že si dáme, opäť po rokoch, rande s Volovkou...

10 ciest za 10 hodín. Nešlo nám o rekord. Nechceli sme vyliezť všetko. Chceli sme si len dobre zaliezť, užiť pekný deň v super skale a hádam trošku aj zaspomínať na staré, dobré časy. Výber ciest sa vlastne ponúkol sám a celkom prirodzene. Klasika je klasika! Pekne jedna za druhou. 5 ciest v ľavých platniach (Puškáš-sokolíky, Orolín, Kos-Maras, Eštok-Janiga, Hviezdova) a 5 v pravej časti steny (Puškáš-komín, Stanislawski, Diretka, Štáflovka, Rebro). Až na zopár nepríjemných dĺžok, sme drvivú väčšinu liezli súčasne s priebežným istením na 30 metrovom lane, pričom sme sa snažili mať vždy medzi sebou aspoň jeden tibloc, aby prípadný pád druholezca, neovplyvnil toho prvého. Ľavé cesty sme zlaňovali Puškášovým komínom, tie práve sme schádzali zostupovkou. Aj napriek slnku a horúčave, sme si celkom v pohode vystačili s 2,5 litrami vody na osobu.

Deň sa začal škrekotom budíka o 3:30. Niektorí účastníci projektu Erasmus+ sa pomaly obracali v posteli na druhý bok, iní ešte len zaspávali... Prvú krízu som prekonal hneď na brieždení, keď sme sa vynorili z lesa a uvidel som, kde tá Volovka vlastne je. Priznám sa, pamätal som si ju trošku bližšie... Liezť sme začali okolo 6:30 a voľba padla rovno na Miss celej Volovky. Celkom som zabudol aké krásne sú Puškášove sokolíky. Špáry, odštepy a prstovky, na tatranské pomery fakt veľký luxus! Druhou cestou v poradí bol Orolín. Fajnový sokolíček a festival kvalitného „šestkového“ lezenia, nás dostali definitívne do prevádzkovej teploty. O 11:30 sa pod stenou ukázali prví lezci.