Freerider

IVO:

Vyliezť dvojcifernú cestu (aspoň 10-) bol môj prvý lezecký sen . Kým som sa na tú úroveň dostal, prešlo dlhých jedenásť rokov. V ten krásny augustový deň, keď sa to podarilo, som sa vznášal v oblakoch. Ďalším veľkým snom bolo vyliezť voľne El Capitan. Zdalo sa mi, že to už teraz bude malina. Omyl. A veľký. Vôbec som netušil, čo som si to vysníval. Ani neviem odkiaľ takýto sen prišiel. Zrodí sa takýto sen človeku v hlave náhodne? Či možno si ho tam sám pomaly vypestuje? Alebo to je osud, ktorý má každý predurčený a sen ho za ním iba vedie? Neviem. Viem ale, že tento sen som vášnivo napĺňal posledných 19 rokov môjho života. Za ten čas to viackrát vyzeralo, že zostane nenaplnený. No hviezdy, osud, Pán Boh alebo čokoľvek iné mi bolo naklonené a podarilo sa to. Tu je malé zhrnutie tejto cesty...

2010

Po dvojcifernom sne som sa snažil nájsť niekoho, s kým by som mohol ísť do Yosemitov. Predstavoval som si niekoho rovnako namotivovaného ako ja. Približne rovnako dobrého lezca, aby sme si spolu stačili a pomohli si navzájom. Bohužiaľ na nikoho takého som medzi lezcami, ktorých som poznal, nenatrafil.

2011-2012

Nakoniec som ale pri lyžovačke natrafil na jednu veľmi sympatickú dievčinu, do ktorej som sa zaľúbil. Ako to už v takých situáciách býva, na sny som na čas pozabudol. Našťastie táto milá dievčina sa potešila, že si môže vyskúšať lezenie a hneď od začiatku prejavila nevšedný talent a nadšenie. Teda aspoň mne sa to tak zdalo. El Cap bol zrazu nepodstatný. Liezli sme pekne od piky 4-ky, 5-ky, 6-ky... Miška, tak sa volá tá dievčina, sa stala mojou výhradnou lezeckou partnerkou. Už si to presne nepamätám, ale určite som jej rozprával o El Capitane, ale len ako o vzdialenom sne. Miška však robila nepredstaviteľné pokroky a tak som začal dúfať, že možno raz toho El Capa vyleziem spolu s ňou.

2013 Zima-Jar.

Na zimnom výjazde do španielska sa Miške po necelých dvoch rokoch lezenia podarilo vyliezť cestu za 7c+. Vtedy začal sen o El Capitane znova naberať reálne kontúry. Nie že by sa mi zdalo, že Miška už na to má. Zdalo sa mi však, že už by to za mnou mohla nejako vytrápiť.

2013 Jeseň.

Prichádzame po prvýkrát do Yosemitov. Oči nám idú vypadnúť ako ich vyvaľujeme na tie obrovské steny. Hneď prvý deň zisťujeme, že tu nie sme schopní vyliezť skoro nič. Je to niečo celkom iné ako sme doteraz liezli. Musíme začať od 5.7-čiek (4UIAA). Po nejakom čase už nie sme úplne márni, ale v podstate čokoľvek, čo lezieme, sa nám zdá ťažké a ešte ťažšie v prípade, že sa jedná o širočinu. Pár týždňov rozliezania a odvažujeme sa prvýkrát dotknúť El Capa. Prvých desať dĺžok Freeridera sa zvyčajne lezie voľne, ako jednodňová cesta a volá sa Freeblast. V Yosemitoch je typické, že nielen samotné cesty, ale aj ich časti a významné (ťažké/nebezpečné) dĺžky majú svoje vlastné názvy. Tam testujeme svoje schopnosti. Pár krát síce padám, ale sťahujem lano a všetko sa mi podarí preliezť voľne. Posmelený úspechom začíname pokukovať na zbytok steny. Nevieme nič o big wall lezení a dokonca nemáme ani Jumare. Vtedy ale prichádza v Amerike k takzvanému Government Shutdown.

Musíme odísť z Yosemitov na dlhých 16 dní. Po návrate do Valley sa nám veľmi nedarí. Mišku uštipne osa rovno do oka a tak jej to opuchne, že pár dní na jedno oko ani nevidí. Keď ju to prejde, ostáva nám do konca pobytu pár dní. Chceme to aspoň skúsiť tak naliezame po fixných lanách, ktoré sa napájajú do desiatej dĺžky. Učím sa ťahať sviňu. Nejako to ide a za pol dňa sme na konci fixov. Druhú polku dňa lezieme tri dĺžky po Hollow Flake Ledge. Na zotmení doliezame na policu. Je mi jasné, že na to nemáme. Nie som schopný to celé vytiahnuť a už vôbec nie ešte tým celým vytiahnuť sviňu a Mišku.

Vymyslím si pár výhovoriek pre Mišku a hlavne pre seba a na druhý deň s celým nákladom zlaníme. Posledných pár dní sa snažíme naučiť ešte aspoň niečo z Yosemitského lezenia. Je nám jasné, že sa sem musíme vrátiť.

2014

Cítime, že na El Capa ešte nie sme pripravení, ale celý rok lezieme najviac ako sa len dá. Predtým, ako sme boli prvýkrát v Yosemitoch, sme nemali ani tušenia, čo to znamená etika. Po návrate domov sme boli načisto nainfikovaní tamojšou dosť upadnutou lezeckou morálkou. Dodnes si pamätám ako som vyhlasoval, že nabudúce nič neponechám na náhodu. Celý El Cap zlaním, naskúšam si ťažké dĺžky, nanosím si do steny jedlo a vodu na veľa dní a budem tam, až kým to nepreleziem. Lebo tak sa to tam robí!

Liezť takýmto štýlom niekde v Tatrách alebo v Alpách by mi ani vo sne nenapadlo. V Yosemitoch to však bolo iné. Pamätám si, že raz som vysvetľoval túto taktiku nášmu kamarátovi Marošovi. Ten už o etike lezenia niečo vedel, ale namiesto toho, aby mi začal niečo vysvetľovať, spýtal sa ma iba: “ Naozaj by si to chcel takým štýlom vyliezť?“ Tá otázka stačila k tomu, aby mi to celé docvaklo. Keď mám raz vyliezť takú krásnu stenu, tak nech to má štýl a čo možno najlepší. Takže: žiadne zlaňovanie, žiadne nacvičovanie a zásobovanie zhora. Keď do toho ísť, tak iba s celým nasadením. Proste na konci musím mať pocit, že som na seba hrdý a nie, že som to vlastne ofajčil.

2015

Prichádzame do Valley po druhýkrát. Už nie sme úplne ľaví, ako keď sme tu boli predtým. Po príchode a rozlezení sa nám podarí popreliezať pár pekných ťažších a dlhších ciest. Ja sa cítim v životnej forme a plný energie. Zdá sa mi, že tentokrát mám na to, aby som to celé natiahol. Keď sa konečne dostávame do steny, spolu s nami nastupuje aj riadna vlna horúčav. V big wall lezení sme stále nováčikmi a zdá sa nám, že tak to asi má byť. Pamätám si, ako som si počas istenia schovával hlavu vo vlastnom tieni. Napriek pekelnému teplu sa mi podarilo vyliezť voľne všetko až po kľúčovú dlžku. V tej som si ale vôbec nedokázal predstaviť, že by som niečo mohol podržať. Skúšam to uprostred dňa. Chyty sú tak horúce, že sa snáď ani nedajú chytiť. Nie je šanca. Ďalej sa výstup mení z lezenia na čistý útek zo steny. Padám v prvej časti Endurance Cornera. Druhú časť prevažne hákujem. Dostávam psychicky na frak v Scott-Burke Offwidth, kde so mnou hneď na úvod vyletí najväčší friend. Ďalej sa to bojím aj dohákovať. Za zmienku stojí ešte záverečný komín za 5.9, v ktorom sa v noci zaseknem prilbou s čelovkou tak, že sa nedokážem pohnúť a otočiť. Z komínika sa potupne dostávam za pomoci kyvadla. Preklínam komíny, širočiny a všetky ostatné miestne lahôdky.

Do tmavej noci sa zaprisahávam, že sem ma už nikdy nikto nedostane. Odpornú jaskyniarčinu nerobím ani doma :-) Keď zídeme zo steny, zo mňa sa stáva troska. Nevládzem ani žiť a vôbec nie ešte niečo aj liezť. Čo je horšie, zapalujú sa mi oba lakte. Miška síce ešte v stene neťahala, ale od minulej návštevy sa neskutočne zlepšila. Dokonca teraz natiahla aj svoje prvé 5.12-ky. Super.

Po návrate domov sme strašne namotivovaní. Zlepšíme sa a nabudúce to vylezieme. Bohužiaľ moje telo sa rozhodlo nespolupracovať. Bolesti v ramene a zápal lakťov mi veľmi nedovolujú napredovať. Z Mišky sa medzičasom stáva naozaj dobrá a univerzálna lezkyňa. Ťahá si sama skoro všetky cesty dokonca aj s veľkými odlezmi, o ktorých sa jej pred časom ani nesnívalo.

2016

Tento rok som sa na Yosemite necítil, ale Miška tam chcela silou-mocou ísť. Šla by dokonca aj bezo mňa s kamarátkou Louisou z Nemecka. Nakoniec som neodolal pokušeniu a kúpil som si letenku aj ja. Tentokrát sme prišli na kratšie obdobie a prvá jesenná búrková vlna nám dosť nabúrava časový plán. Do steny nastupujeme hneď po dažďoch, aj keď je ešte troška mokro. Prvý deň sme tam sami. Totálna pohodička. Druhý deň stena oschne a aj keď o tom netušíme za nami sa rozpúta totálne peklo. Druhú noc si zriaďujeme bivak na parádnej polici El Cap Spire, ale nevyspíme sa takmer nič. Celú noc niekto prilieza a hľadá miesto na spanie. S nami sú na polici ešte dvaja a o jednu dĺžku pod nami je ďalších 15 lezcov!!!!!!! Celkovo je ich 17!!!! Jediné, čo nám ostáva je začať ráno ako prví. Vieme, že nemáme šancu nič nacvičovať. Za týchto okolností je to nereálne. Lezieme tak rýchlo, ako sa len dá, bez ohľadu na štýl. Ťažké pasáže nemáme šancu ani skúsiť, stále nám ďalšia dvojka dýcha na päty a za nimi ďalší 15-ti!!!

Posledný deň v stene máme trošku náskok, tak aspoň preliezame voľne posledných 7 dĺžok aj s obávanými komínmi a širočinami.

2017

Zase si nie som istý, či mám ísť do tých Yosemitov. Necítim sa, že by som bol vo forme, hlavne kvôli neprestávajúcim problémom s lakťami. Vo forme je ale Miška. V lezení sme sa stali vyrovnanými partnermi. V niečom som stále lepší ja, ale v niečom má predo mnou aj navrch. Miška je totálne namotivovaná a nakoniec jej nadšenie a motivácia preskakuje aj na mňa. Po príchode do Valley sa mi El Cap zdá neskutočne obrovský. Moja psychika nechce prijať fakt, že sa to dá vyliezť. Miške sa hneď zo začiatku darí vyliezť jednu z vyhlásených ciest Astroman a jej motivácia ešte viac rastie. Tentokrát nastupujeme do steny s tým, že ideme ako vyrovnaná dvojka. Poučený z minulého roka očakávame za vhodného počasia nátresk. Preto sa rozhodujeme nastúpiť, aj keď na druhý deň v stene má byť riadna búrka. Kupujeme tropiko na závesnú posteľ a sme pripravení na čokoľvek. Búrka naozaj prvú noc prichádza. Pol dňa sušíme totálne premočené veci z oboch ťahacích svíň. Po búrke prichádza aj vytúžená chladná podmienka. Konečne sa nám raz Monster Offwith lezie ľahko.

Ja ťahám prvú časť a Miška druhú. Kým sa však prebijeme až pod kľúčovú dĺžku, znova sa oteplí a úplne prestane fúkať. Nevadí. Tentokrát vieme, ako na to a máme dosť zásob. Cez deň na slnku to ani neskúšame. Vyrážame až po západe slnka. Konečne máme prvýkrát príležitosť vyskúšať si všetky ťažké kroky. Miška skúša boulder a vyzerá, že malé lišty jej sadnú, ale posledný ťažký krok je pre ňu riadne ďaleko. Ja sa na maličké lištičky moc necítim, preto skúšam Teflon Corner. Na druhý deň si po pár pokusoch v teflóne strhávam kožu z dlane. Miška vyzerá veľmi nádejne, ale posledný krok ju stále zastavuje. Dávame pokus ešte ďalší deň ráno. Ja bez kože a sily padám hneď v prvom kroku. Miška v predposlednom pokuse dokonca spraví najťažší krok, ale v záverečnom náčahu jej chýba pár centimetrov do madla. Posledný pokus nás iba presviedča, že nám už nezostala žiadna sila a ani koža, ktorú by sme ešte mohli do prelezu investovať. Nezostala nám už ani žiadna voda navyše a blíži sa búrka, takže zas raz nám nezostáva iné, ako cestu iba nejako prebojovať bez úspechu. Miška však cíti, že bola veľmi blízko.

Šesť dní pre odletom domov, po zúfalých štyroch dňoch oddychu ma Miška presviedča na ešte jeden pokus. Hovorím si, že to môžem skúsiť a ak nebudem vládať liezť, možem ju aspoň istiť a jumarovať. Po 14tu dĺžku to nejak dobojujeme voľne. V noci ale dostávam totálne kŕče do celého tela a na druhý deň nie som schopný ani jumarovať. Som rád, že sa nám podarilo aspoň zlaniť.

2018

Novoročné predsavzatie: Tento rok do toho dáme všetko. Skúsime kašlať na peniaze. Budeme liezť a na jeseň budeme v šialenej forme. Sicília, Jordánsko, Paklenica, Piesky, Alpy, Švédsko, Nórsko, Alpy, Ceuse, Cadarese. Tam všade drtíme. Lakte stále bolia, ale na konci leta cítim, že sme spravili maximum. Cítim, že aj Miška je namotivovaná viac ako kedykoľvek predtým. Kupujeme letenky. Plán je brutálny. Tri mesiace v Yosemitoch. Teraz to musí vyjsť.

MIŠKA:

Tento krát sme nič nechceli nechať na náhodu. Do Yosemitov sme vyrazili už začiatkom septembra a na výlet sme si vyhradili takmer tri mesiace. Všetci sa čudovali, prečo tak dlho. Nám to však bolo jasné. Už sme tam viackrát boli a vedeli sme, ako to musíme urobiť. Pred stenou sa potrebujeme rozliezť a ak by sme to nedali na prvýkrát, pôjdeme to vyskúšať ešte raz. Dať seriózny pokus pre nás znamenalo siahnuť si na dno svojich fyzických, ale aj psychických síl. Vedeli sme, že ak budeme musieť dať druhý pokus, budeme potrebovať aspoň mesiac, aby sme sa spamätali a boli schopní podať maximálny výkon. Obávali sme sa aj davov, ktoré sa zvyčajne v októbri nahrnú do populárnych ciest na El Cape. Ďalší raz sa nám už tlačiť nechcelo. Tiež sme si neboli istí počasím. Už viackrát sa nám stalo, že sme kvôli horúčavám nedokázali liezť tak, ako by sme chceli. El Capitan je južná stena a keď sa do nej oprie slnko, človek sa tam cíti ako na grilovacom rošte. Chceli sme mať dosť času, aby sme si počkali na ideálne podmienky. November sme si nechávali v zálohe, ako mesiac, kedy sa v stene lezú ťažké cesty. Je to čas kedy do Yosemitov chodia tí najväčší borci, lebo na voľné lezenie sú zvyčajne najlepšie podmienky.

Plánovali sme to všelijako, ale to, že nastúpime do steny hneď po príchode, sme celkom nepredpokladali. Čo sme mali robiť, keď bola hneď taká skvelá podmienka! Mysleli sme, že v septembri budeme v Yosemitoch umierať od horúčav, ale vôbec to tak nebolo. Bolo veľmi príjemne, pofukoval chladný vetrík a chvíľami sa aj zamračilo. Zo začiatku sme váhali, obávali sme sa, že na pokus nebudeme dostatočne rozlezení. Hneď druhý deň v údolí sme si dali Freeblast a po tom, ako sme sa tam celý deň mrzli, sme si povedali, že takúto podmienku nemôžeme premeškať. V údolí bolo ešte minimum lezcov a stena bola takmer prázdna. Určite tam nebude tlačenica ako naposledy. No, bolo rozhodnuté...

Taktika bola rovnaká ako rok predtým. Obaja budeme liezť celú cestu voľne, aj prvý, aj druhý a najťažšiu dĺžku budeme obaja skúšať na prvom. Ak v nejakej dĺžke jeden z nás spadne, pôjde ju ešte raz od začiatku. Sviňu vytiahneme vopred na Heart Ledges (police za Freeblastom), dáme ešte deň oddych a ideme do toho.

Nabalili sme zásoby na 7 dní v stene. 14 galónov vody, jedlo na 7 dní, portaledge, veci na spanie a všetok matroš. Dokopy to malo dobre cez 100kg. Našťastie na Heart Ledges sa ťahá ľahko, horšie budú ďalšie 4 dĺžky. Tam sa určite poriadne potrápime. Potom je už stena strmšia a väčšina dĺžok už vedie viac-menej rovno hore. Vďaka tomu, že sme cestu dobre poznali, vedeli sme, čo môžeme očakávať a ako sa máme pripraviť. Dokonca sme každý mali aj svoje obľúbené a neobľúbené dĺžky a zhodou okolností sa nám to ideálne dopĺňalo. Ivo bude ťahať rajbasy, ja zase širočiny a komíny.

V STENE

1. Deň

Prvý deň máme v pláne 14 dĺžok. Teda Freeblast a ďalšie tri dĺžky na Hollow Flake Ledge, kde bude prvý bivak. Začíname skoro ráno. Čaká nás veľmi dlhý deň. Freeblast ide pomerne hladko. Len jedno malé zaváhanie, keď sa Ivo šmýka v jednej z platní. Našťastie to na druhýkrát s prehľadom prelieza. Pri svini na Heart Ledges sme už okolo 11. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že dnes nás čakajú „už len“ 3 dĺžky. Nám je však jasné, že máme čo robiť, aby sme to do tmy stihli. Nie ani tak kvôli lezeniu ako skôr kvôli ťahaniu svine. Tieto tri dĺžky sú nočnou morou každého „haulovača“. Sviňa je ešte plná, všetky dĺžky idú do traverzu a je v nich kopec políc, previštekov a všelijakých výčnelkov, za ktoré sa tučný krochkáč s obľubou zachytí. Okrem toho ani lezenie tu nie je úplne zadarmo. Hneď nad Heart Ledges čaká jedna z najnepríjemnejších dĺžok cesty.

Ďalšia dĺžka je, čo sa týka lezenia, najľahšia z celej cesty, ale zato je najťažšia, čo sa týka ťahania svine. Potom nás čaká už „iba“ posledná dĺžka prvého dňa. No aby to nebola hocijaká dĺžka, tak je to tá najdlhšia v celej ceste a asi aj najdlhšia v histórii horolezectva. Možno to veľa ľudí netuší, ale keď chcete celú cestu vyliezť voľne, tak nestačí vyliezť všetky dĺžky, ktoré idú smerom hore. Voľne musíte vyliezť, respektíve zliezť aj dĺžky, ktoré idú smerom dole. Tie, ktoré normálne ľudia zlaňujú, keď cestu lezú technicky (hákujú). Z toho dôvodu je Hollow Flake najdlhšou, ale možno aj najzaujímavejšou dĺžkou, akú som kedy liezla. Najprv treba spraviť delikátny traverz do kúta, potom zliezť tenkým sokolíkom vyše 30m, na spodku pretraverzovať platňou do ďalšej línie špár a tou zase vyliezť hore. Táto špára sa kúsok pod úrovňou predošlého štandu zmení na nepríjemnú a ťažko odistiteľnú širočinu. Odtiaľ nasleduje ešte 30m šúchania sa širočinou. Celá dĺžka má podľa mňa tak okolo 80m lezenia a keď si ju dáte na záver dňa, tak v širočine vám už idú odpadnúť nohy v lezečkách. Ako sme aj predpokladali, tak toto celé nám trvá takmer do tmy . Až pri večeri si uvedomujeme, akí sme dolámaní a ako veľmi nám chýba to, že sme sa nerozliezli. Nie že by sme neboli vo forme, ale Yosemitské lezenie je tak odlišné od toho nášho, že prvých pár dní sa aj ľahké dĺžky zdajú ťažké. Vôbec neveríme nohám a treniu na hladkej Yosemitskej žule a všetko oveľa viac stískame rukami. Už po prvom dni sme takí unavení, že začínam mať pochybnosti, či to máme šancu vyliezť.

2. Deň

Na druhý deň ráno nás čakajú štyri pomerne ľahšie dĺžky a potom to začína. Jedna z najnáročnejších dĺžok celej cesty Monster Offwidth, asi najširočinovejšia širočina, akú si viete predstaviť, kráľovná všetkých širočín. Je dlhá asi 60 metrov a celá je veľkosti friendu Black Diamond #6, čo je aj jediné istenie, ktoré tam založíte. Táto dĺžka môže, aj nemusí byť morálová, podľa toho, koľko takýchto friendíkov si pribalíte do už aj tak 100 kilovej svine. Jediné šťastie je, že v strede dĺžky je štand. Tímy, v ktorých nelezú obaja voľne, ju väčšinou lezú v kuse. Pre nás bolo ideálne ju rozdeliť. Ivo natiahne prvú časť a ja druhú. Celé to začína nepríjemným zlezom do samotného Monstera. Silový traverz s dlhými prečahmi po spoďákoch a bez stupov. Problém je, že po páde vás to odhodí do kyvadla až pod úroveň štandu a musíte to ísť celé od začiatku, bez toho, aby ste si to mohli naskúšať. Ivovi sa v prvom pokuse láme stup, v druhom sa mu od napätia uvoľní madžovník a až na tretíkrát sa mu darí dostať do samotného Monstera. Prvá časť širočiny, po štand, nie je až taká dlhá. Zdá sa, že nity sú vzdialené len kúsoček, ale milimetrovými krokmi to k nim trvá takmer celú večnosť. Ivo to však zvláda a teraz je rad na mne.

Pamätám si, že zlez mi bol ťažký, lebo tam sú dlhé silové prečahy. Tentokrát som si ho takmer ani nevšimla a už som zastrčená v Monsterovi. Prvých pár metrov je mi poriadne ťažkých. Možno sa len musím dostať do rytmu. Špára je tu trochu širšia a nedržia mi v nej moje malé nohy. Našťastie po prvých pár metroch je oddych, kde sa človek spamätá z úvodného šoku a potom to už celkom ide. Na štande sa zastavujem len na chvíľu, aby som sa vydýchala, ale nevyšla z rytmu. Beriem potrebný matroš a zaliezam naspäť do širočiny. Druhá časť je o dosť dlhšia. Asi po pätnástich metroch je dobrý oddych a za ním pre väčšinu ľudí „crux“. Rozšírenie, kde zrazu prestanú zaberať nohy. Mne našťastie zrovna táto časť dosť sedí. Niečo vyčarujem nohami, vyťahujem z rukáva zázračnú komínovo-širočinovú techniku a ani si toto miesto nevšímam. Odtiaľto je to k zlaňáku ešte šialene ďaleko a už tu nie sú žiadne oddychy. Treba sa len šúchať stále v rovnakom rytme, aby ste sa neunavili. Hlavne precízne zasekávať nohy, lebo pri každom pošmyknutí vám tep vyletí do závratných výšok. Ďaleko nad sebou vidím pomaly sa približujúcu rampu, ktorá signalizuje koniec tohto boja. Našťastie všetko prebieha hladko a celá šťastná doliezam na štand. Ivo síce v kľúčovom mieste bicykluje výrazne viac ako ja, ale aj s pár nadávkami ho prelieza. Pre neho je ťažký aj záver, kde sa širočina zúži a už sa do nej poriadne nezmestí. Celkom si tam zabojoval. Po Monsterovi sme takí rozbití, že ledva doliezame ďalšiu krátku dĺžku. Tá končí na systéme políc „The Alcove“ ukrytých v tieni vežičky „El Capitan Spire“. Je to jeden z najpohodlnejších bivakov v celej stene. Tu trávime druhú noc.

3. Deň

Z Alcove sú to 4 dĺžky po „Boulder Problem“, najťažšie miesto cesty. Táto dĺžka je v tieni ráno približne do desiatej. Akonáhle sa tam oprie slnko, je asi o štyri stupne ťažšia a teda pre nás je uprostred dňa neleziteľná. Zvažujeme, akú taktiku zvoliť. Máme dve možnosti. Prvá, vstať ultra skoro ráno, nechať všetky veci na polici a vyliezť štyri dĺžky po tme, aby sme mali čas vyskúšať boulder ešte pred prvým slnkom. Nevýhodou tohto plánu je, že potom by sme museli zlaniť asi 150 metrov naspäť na Alcove k našim veciam a znova liezť to isté. Okrem toho Ivo vôbec nemá chuť liezť potme. Rozhodujeme sa teda pre možnosť druhú, liezť hore so všetkými vecami. Síce vstávame skoro, ale kým sa naraňajkujeme a všetko pobalíme tak už začína svitať. Ako všetky dĺžky, tak ani tieto štyri vôbec nie sú zadarmo. Keď sa k tomu pridá aj ťahanie svine, tak aj tie sa zdajú poriadne náročné. Je mi jasné, prečo to väčšina ľudí iba hákuje. Nakoniec nám trvá celé doobedie, kým sa vôbec dostávame pod boulder. To už tam je poriadny výpek. Nechceme zopakovať chybu z predošlých pokusov a skúšať to na slnku. Plán je teda jasný, doliezť na policu „The Block“ o 60m vyššie a tam si rozložiť kemp.

Boulder sme iba presedeli a išli ďalej. Za ním nasleduje veľmi nepríjemná dĺžka nazývaná „The Sewer“ (kanál, stoka). Už jej názov naznačuje, o čo asi pôjde. Hovorí sa, že to je jedna z najhorších dĺžok cesty. Väčšinou býva mokrá, špinavá a zarastená. Aby toho nebolo málo, tak sa v nej ani nemôžete moc husto istiť, lebo by ste neutiahli lano. Bolo jasné, že túto dĺžku ťahám ja. Po lete našťastie mokrá nie je, ale zato plná zosušených kríkov a zaschnutého blata. Ďalšia dĺžka je krátka, ale veľmi pekná špára. Doliezame na Block, slnko pečie tak, že sa takmer ani nedá žiť. Čo najrýchlejšie sa schovávame do malého tienika na kraji police a čakáme kým sa trochu ochladí. Pôvodne sme chceli po západe slnka zlaniť dole a skúšať boulder, ale po dôkladnom zvážení všetkých faktorov: teplo, hrúbka našej kože na prstoch a naše sily, sa rozhodujeme nechať to na ráno. Po večerných pokusoch by tie ranné nemali zmysel. Ráno budeme mať oveľa väčšiu šancu, lebo skala nebude nahriata.

„Boulder Problem“ alebo „Huber Pitch“ je pomerne krátka, kolmá dĺžka. Začína rozohrievacím bouldríkom po bočákoch na mikrostupoch. Potom je celkom dobrý oddych, kde sa dá troška namádžovať. Odtiaľ dlhý náčah do hora s palcom na spoďáka a delikátny traverz po imaginárnych stupoch. Na záver je dosť zvláštny krok, výkop, takzvaný „Ninja Kick“ do protiľahlého kútika taktiež s nohami na trenie.

4. Deň

Štvrtý deň ráno, a prvý deň skúšania bouldra, sa nám darí akurát len pospomínať a doladiť všetky kroky. Ja sa najviac trápim v Ninja kicku, Ivo v lištách v traverze. Zameriavam sa teda na nácvik podivného karate kopu. Nanešťastie, zrovna v tomto kroku treba z celej sily zabrať dvomi prstami na spoďák. Po pár pokusoch sa ozýva môj natiahnutý sval zo zimy. Dávam ešte zo dva pokusy, ale cítim, že je zle. Predlaktie ma totálne bolí a bojím sa, že to budem musieť zabaliť. Chvíľu tam maturujem a hľadám iný spôsob. Nakoniec sa mi darí do spoďáku našróbovať ešte jeden prst. Síce tam teraz mám len úplne končeky troch prstov, ale aspoň to menej bolí. Dolaďujem všetky detaily, aby som už mohla pokusovať. Ivo je z toho dosť zúfalý, moc mu to nejde. Rozhodne sa vyskúšať „Teflon Corner“, variant tejto dĺžky za 5.12d, hladký, šmykľavý, jemne otvorený kút bez akejkoľvek špáry. Pokiaľ ste Yosemitský špecialista, tak sa vám to môže zdať ľahšie. Zapierate sa dlaňami a chodidlami v kúte bez akýchkoľvek chytov len na trenie a snažíte sa posúvať smerom hore. Ja som to raz skúsila a zdalo sa mi to úplne neleziteľné. Po chvíli to Ivo balí s tým, že si pravdepodobne odtrhne kožu z dlaní. Slniečko začína pripekať a prsty (Ivo aj dlane) máme na kašu, je čas na oddych. Žumarujeme naspäť na policu. Robíme tieň zo všetkého, čo máme a celý deň čakáme, či sa náhodou neochladí. Aj po západe slnka je tak horúco, že miesto pokusovania ideme radšej spať

5. Deň

Piaty deň na svitaní opäť zlaňujeme dole. Ivo nie je zrovna ranné vtáča. Po prebudení si zvyčajne nevládze ani ošúpať pomaranč a radšej chce s pokusmi trochu počkať. Ja som ako vždy nažhavená a hneď na svitaní idem do toho. Kroky už dôkladne poznám. Viem, že to mám šancu vyliezť. V prvom pokuse padám už v traverze, tam mi to nezvyklo robiť až taký problém. Nevadí, aspoň si ešte raz vyskúšam kick predtým ako tam doleziem v kuse. V momente sa však ozýva moja boľavá ruka. Viem, že to musím dať čo najskôr inak mi hrozí zranenie. Ivovi na štande ešte stále klipkajú oči a rozhoduje sa, že toto kolo vynechá. Takže rad je opäť mne. Po oddychu do toho idem znova. Tentokrát v traverze neváham, ale padám v kicku. Predlaktie už poriadne bolí, dávam mu tak jeden až dva pokusy. Musím si poriadne oddýchnuť a dať do toho všetko. Ivo sa pomaly preberá k životu a rozhoduje sa ísť na pokus. Už začiatok traverzu mu robí problém a tak stále dokola skúša poskok z ostrej lištičky do spoďáku na palec. Ja sa zatiaľ snažim rozmasírovať ubolené predlaktie. Našťastie to v iných krokoch až tak necítim. Tretí pokus vyzerá dosť nádejne. Nakopávam nohu do kúta a miesto toho, aby som kopla do prázdna ako predtým, teraz cítim, že ňou tlačím do protiľahlej steny. Do kelu, nakopla som o 10 cm vyššie, ako som mala. Takto prečah nespravím. Snažím sa napraviť situáciu. Pomaly šmýkam nohu smerom dole na jemnú vlnku, ale ani sa nenazdám a letím dole. Už vôbec nemyslím na boľavú ruku, len si v hlave premietam jeden krok za druhým. Oddychujem, istím, Ivo sa zase trápi v traverze, nacvičuje cvakanie z palca, dolaďuje detaily, no pravdupovediac k prelezu nevyzerá moc blízko. Po poriadnom oddychu idem na ďalší pokus. Na vrchu El Capa už začína vychádzať slnko. Znamená to, že už nemáme veľa času. Najviac na dva pokusy. Traverz robím ako nič, nachytávam oblý bočák a tri prsty napchám do spoďáku. Pohľad mám zapichnutý na jediný možný stup, ktorý musím trafiť a všetkú energiu sústredím do kopu. Trafila som! Konečne! Teraz už len nespanikáriť, z celej sily sa odtlačiť od obliny a načiahnuť sa do ľava do kúta. Vyšlo to, držím madlo a viem, že už to nepustím. Celá roztrasená doliezam na štand. Teším sa, ale len trošku, lebo viem, že pred nami je ešte strašne veľa ťažkého lezenia. Ľavé predlaktie ma poriadne bolí, kože a sily už veľa nezostáva, zásoby vody máme už len na dva dni a čo je horšie, Ivo ani zďaleka na prelez nevyzerá. Neviem čo robiť. Ak to mám vyliezť, budem možno potrebovať ešte nejaký čas na nácvik dvoch dĺžok „Endurance Corner“.

A potom sú tu ešte ďalšie dĺžky, čo ma môžu zastaviť. Za dva dni by som to mala šancu stihnúť, no to by sme museli ísť dnes ďalej. Ivo do východu slnka stíha ešte tri pokusy, ale ani v jednom sa mu nedarí. Keď sa oteplí, žumarujeme naspäť hore k veciam. Otázne je, čo teraz. Samozrejme si želám, aby to Ivo tiež vyliezol, no na druhej strane viem, že ak chcem mať šancu na prelez, potrebujem na to ešte aspoň dva dni. To sa ale ťažko kombinuje s tým, že by Ivo ďalej skúšal boulder. Vymýšľame, ako to urobiť. Ivo chce ešte ďalšie ráno ísť dole na pár pokusov. Ja som zase nervózna z toho, že by som mala celý deň sedieť na polici, keď sú nadomnou ďalšie ťažké dĺžky, ktoré potrebujem nacvičiť. Našťastie sme vymysleli plán, ktorý by mohol fungovať. Bivak necháme rozložený na polici a ja pôjdem vyskúšať „Endurace Corner“. Sú to dve dĺžky nádherného hladkého kúta 5.12a a 5.12b. Niektorí ľudia tvrdia, že ťažšia je prvá časť, iní, že druhá. Podľa mňa je prvá časť technicky náročnejšia, lebo tam treba striedať rôznu špárovú techniku so silovým sokolíkom a delikátnym stemmingom (lezením na rozpor na trenie). Druhá časť je dosť vytrvalostná a ak máte dosť sily, dá sa celá vyliezť na sokola. Tu presne platí to, čo zvykol hovoriť Maroš: „Keď máš silu vola, chyť tú špáru na sokola“. Dúfam, že dnes sa mi podarí vyliezť aspoň prvú dĺžku. Berieme trochu vody a jedla, bundy a čelovky a ideme hore. Po jednej ľahšej, ale dlhej dĺžke, sa ocitáme na malej poličke nazývanej „Sous Le Toit“ a nad nami je úchvatný „Endurance corner“. Idem rovno do toho, dúfam, že by to mohlo ísť na prvý pokus. No veď optimizmu nikdy nie je dosť. Začiatok je celkom v pohode, kúsok previsnutej žabovice, no a potom to prichádza. Najhoršia veľkosť, príliš veľká na prsty, no stále malá na dobré ring-locky. Takže priamo to už nejde, stemming je tu tiež dosť ťažký, lebo kút je otvorený, ostáva mi iba skúsiť to na sokola. Kúsok to ide, no hrana sa stále viac a viac zaobluje, bandasky natekajú, stupy v nedohľadne a do špáry nevidím, tak ani neviem, čo založiť. Zúfalo robím ešte dva kroky, či tam náhodou nebude lepší chyt. Ten je však ešte horší a ja aj s mojimi napuchnutými predlaktiami letím dole. Mám také natečené, že dĺžku ledva doliezam aj s odsadmi. Začínam byť nervózna, toto nevyzerá na rýchly prelez. Cestou dole ešte skúšam kroky, čistím chyty. Snažím sa zapamätať si celú sekvenciu. Dávam si poriadny oddych. Nemám pocit, že to pôjde už ďalším pokusom a preto to skúšam ešte na slnku. Na moje prekvapenie to dávam len s jedným pádom. Keď zapadne slnko tak to hádam vyleziem. Naliezam až tesne pred zotmením. Teplota je oveľa príjemnejšia, takže z toho o trochu menej vytekám ako cez deň. Snažím sa liezť čo najefektívnejšie a najrýchlejšie, aby ma nestihli dobehnúť bandasky. Cítim, že mi dýchajú na krk, ale stále som o krok dopredu a nakoniec ma dobiehajú až tesne potom ako cvaknem štand. Paráda, zase som o kúsok bližšie. Začína sa stmievať a tak frčíme dole a rovno skáčeme do postele.

 

6.Deň

Dnes ráno ma čaká len istenie a povzbudzovanie. Je to náš predposledný deň v stene a posledná šanca pre Iva, aby vyliezol boulder. Prvé dva pokusy nevyzerajú o nič nádejnejšie, ako tie predošlé. Začínam sa obávať. V treťom pokuse prelieza traverz, to bol doteraz najväčší problém. V štvrtom pokuse ostávame obaja prekvapení, keď dolieza až do „ninja kicku“. Tam síce padá , ale pre Iva kick nie je ani zďaleka najťažším krokom a črtá sa šanca, že ak všetko vyjde ako má, tak by to mohol poslať. Času má však už iba na jeden posledný pokus. Čakáme na štande, až kým začne vychádzať slnko, aby si Ivo čo najviac oddýchol. Obaja vieme, že do toho musí dať úplne všetko. Ivo sa sústredí a ja ho z celej sily tlačím očami, aby nespadol. V traverze vyzerá dosť solídne, už len „kick“ a je to tam. Povzbudzujem, čo mi sily stačia Ivo nakopáva nohu do kúta, načahuje sa do madla, drží ho! Nemôžem tomu uveriť. S víťaznými výkrikmi dolieza na štand. Strašne sa tešíme, ale keď si predstavím, čo nás ešte čaká, tak sa mi z toho točí hlava. Ja mám pred sebou ešte druhú dĺžku Endurance Corner a Ivo obe. Potom nás čaká nepríjemný traverz do Headwallu a samotný Headwall. Za ním tri dĺžky ľahšieho, no stále dosť náročného lezenia na vrch. Balíme veci a popri tom zvažujeme taktiku. Na spodku poloprázdnej svine sa nám prevaľuje asi 10 litrov vody, dve sušené stravy, trochu vločiek a pár tyčiniek. S tým by sme dnes a zajtra mohli vydržať. Teraz budeme potrebovať aj kopec šťastia a priazeň osudu. Moja ruka je na tom dosť zle. Bolí zakaždým, keď niečo chytím. Našťastie od začiatku Headwallu sú to už len špáry, tak ak vydržím dve dĺžky, snáď to nejako doleziem. Kože a sily nám tiež veľa nezostáva.

Nemôžeme si dovoliť strácať čas a tak lezieme aj na slnku. To už poriadne hreje. Skala je horúca a nohy v lezečkách nás brutálne bolia. Sviňu nechávame na poličke Sous Le Toit a Ivo ide za mnou vyskúšať prvý Endurance. Štand, na ktorom visím, je dosť nepohodlný, ale trpezlivo istím, aby si Ivo poriadne nacvičil všetky kroky a hneď na druhýkrát to preliezol. Spúšťam ho dole, chvíľu oddychuje a ide na pokus. Vyzerá v tom dosť dobre, ale vidím, že má natečené až za ušami. Nakoniec padá v najťažších krokoch, celý zadýchaný a dopotený. Keď dolezie na štand, rozhodujeme, že najlepšie bude skúsiť druhú dĺžku a vrátiť sa dole na poličku, kde počkáme, kým zapadne slnko. V tejto horúčave to Ivo akurát len prehákuje a ja si idem poskúšať kroky. Bohužiaľ aj tu treba dosť ťahať za ruky a to sa mojmu predlaktiu vôbec nepáči. Aj keď mám pocit, že lezecky je táto dĺžka ľahšia ako predošlá, rozhodne tu je o dosť ťažšie cvakanie. Zvyšok dňa sedíme na malej poličke a čakáme na západ slnka. Nemôžeme sa ani poriadne napiť a najesť, lebo už toho moc nemáme. Koža na prstoch je už úplne priesvitná a mám pocit, že mi z nej voda tečie prúdom. Chvíľu pred západom slnka žumarujem hore na štand, aby som mohla odistiť Iva. Ten opäť zvádza tvrdý boj s prvou časťou Endurancu, ale našťastie ho tentokrát prelieza bez pádu. Je už úplne na kašu a ďalšiu dĺžku ani skúšať nechce. Bude to musieť počkať do rána. Ja sa obávam, že ráno bude moja ruka oveľa viac ubolená a stuhnutá. Chcem ešte večer vyskúšať niektoré kroky. Idem sa tam ešte pozrieť na hornom lane.

Skúšam doliezť čo najďalej bez odsadu. V každom kroku mám pocit, že už padám, ale zakaždým nejako prekraulujem o kus ďalej. Bez pádu prichádzam až do jediného oddychu v žabe. Odtiaľto je to už len kúsok. Skúsim to doliezť v kuse. Každý krok robím v polopáde, no nakoniec doliezam na záverečný stup. Neverím, že som to preliezla bez pádu. Síce na druhom konci, ale vlastne taký bol aj plán. Toto by mala byť Ivova dĺžka. Dúfam, že jemu sa to podarí zajtra natiahnuť. Ak nie, pôjdem to skúsiť ja. Spúšťame sa naspäť dole. Dnes budeme spať na Sous le toit. Tentokrát to bude trošku nepohodlné. O dĺžku pod nami počujeme ďalšiu dvojku rozkladať posteľ. Zalievame poslednú večeru a počítame biedne zásoby vody.

7. Deň

Budík máme na 5 ráno, no už okolo 4 ma budia výkriky z tmy: “off belay” a “rope fixed”. Tuším, že sa niekto blíži. Keďže sme posteľou zatarasili dolez na štand, tak rýchle vstávame, aby sme neboli v ceste. Akurát keď sa nám podarí ako tak upratať, prilieza prvý z nočných lezcov. Ukazuje sa, že hákujú Salathé za deň, teda vlastne za noc, keďže začali o 7 večer. To nám trošku robí škrt cez plány. Na svitaní liezť nezačneme. Raňajky na pol zadku, aby sme sa tam zmestili všetci štyria. Jediný problém je, že musím ísť na záchod, no čo už, hádam to chalani nejako zvládnu. Nemám na výber. Našťastie s nami súcitia. Vidia, že si siahame na dno síl, aby sme to vyliezli a nechcú nám stáť v ceste. Rýchle balíme, aby sme čo najskôr začali liezť. Mal by to byť posledný deň v stene, ale pred nami je toho ešte strašne veľa. Nemôžeme si dovoliť ani na chvíľu zaváhať. Už pri žumarovaní cítim ubolenú ruku, ale snažím sa to ignorovať. Ak sa Ivovi podarí natiahnuť druhý endurance, pôjdeme čo najrýchlejšie ďalej. V prvom pokuse mu to ide dosť dobre, hneď som vedela že táto dĺžka mu sadne lepšie ako tá predošlá. Ja sa tiež odhodlávam na pokus zdola. Som úplne nerozhýbaná a po hodinke na visiacom štande aj patrične premrznutá. Padám asi po piatich metroch. Ruka ma totálne bolí a tak sa len modlím, aby to Ivo na ďalší pokus preliezol. Medzitým nás dobieha dvojica, čo spala pod nami. Sú veľmi milí a priateľskí, hákujú Salathé. Púšťame ich nech nás obehnú, aspoň si zatiaľ oddýchneme. Po chvíľke rozhovoru zisťujú, že už sme tam siedmi deň a že nám ostali už len 4 tyčinky. Keďže oni majú ešte kopec zásob hneď vyťahujú z batohu zopár cliff barov a pravdepodobne tým zachraňujú náš voľný prelez. Ivo rovno dve zhltne a ide na pokus. Ja ho z celej sily tlačím očami a on za hlasného povzbudzovania našich nových kamarátov dĺžku prelieza. Po cvaknutí štandu nám obom vyhŕkli slzy. Už sme tak blízko. Ak dáme ďalšiu dĺžku už to nesmieme pustiť. Na štande pred traverzom diskutujeme o tom, ako ďalej.

Ani neviem, či je ďalšia dĺžka horšia pre prvého alebo pre druhého. Je to úplne do traverzu a ak tam druholezec spadne, pravdepodobne sa už nemá šancu vrátiť na druhý pokus. Rozhodujeme sa teda, že Ivo pôjde prvý. Bohužiaľ v prvom pokuse padá a strháva si kus kože v dlani. Našťastie je ešte len kúsok od štandu a pomocou ťahacieho lana sa priťahuje naspäť. Na druhý pokus to našťastie prelieza. Je za rohom a vôbec sa nepočujeme. Podľa toho, ako sa hýbe ťahacie lano usudzujem, že ja na štande a pomaly vypúšťam sviňu. Teraz je rad na mne. Viem, že pád neprichádza do úvahy, naspäť na ďalší pokus sa asi nedostanem. Vôbec netuším, čo sa tu robí. Ivov softvér mi ako vždy nefunguje. Chvíľu váham, ale našťastie to nejako vymýšľam. Rýchle rúčkujem po oblých dierach do celkom dobrého oddychu. Odtiaľ nasleduje ešte jeden nepríjemný úsek. Kútik takmer bez stupov, len s malými lištami na chyt. Zdá sa mi, že už tam držím len silou vôle. Viem, že pád si dovoliť nemôžem. Na štande ma čaká živá mŕtvola, Ivo. Vyzerá, že sa už ani nepohne. Do prevádzkovej teploty ho dostávajú dve tyčinky. Z nákresu by sa mohlo zdať, že to najťažšie už máme za sebou, ale headwall je ešte veľmi nepríjemný. Sú to tri dĺžky previsnutých fyzicky náročných špár, kde treba zaberať každým kúskom tela. Prvá dĺžka je od začiatku previsnutá žabovica, ktorá sa potom zmení na nepríjemnú riťatú špáru veľkosti 3 až 4. No proste príliš veľkú pre moje ruky. Teším sa, že Ivo sa odhodlá a ešte túto natiahne. Ďalej je už ťahanie na mne. Nasleduje krátka, ale intenzívna previsnutá dĺžka. Strieda sa tu špára na tenké ruky s prstovkou a občasnými krokmi na sokola. Pamätám si len, že najťažší krok je úplne na záver. Tu sme doteraz vždy sedeli. Tentokrát sa mi to darí bez zaváhania. Doliezam na štand a diktujem Ivovi kroky. Našťastie ani on nezaváha a už visíme pod “poslednou” ťažkou dĺžkou. Táto previsnutá širočina “Scott Burke Offwidth” už vycvičila nejedného lezca. Viacerí tvrdia, že je dokonca ťažšia ako Monster Offwidth a veľa ľudí lezie jej prvú previsnutú časť na sokola, lebo na širočinu to ani nevedia. Ja uprednostňujem, keď som zaseknutá vnútri v špáre, tak to leziem na širočinu. Príliš neoddychujeme, štand je tu asi najnepohodlnejší v histórii. Slnko zapadá a do tmy máme asi tak pol hodiny. Všetko nepotrebné nechávam na štande, beriem pár friendov, čelovku a idem na to. Snažím sa liezť čo najrýchlejšie, aby to aj Ivo stihol za svetla. V úvodnom previšteku trochu bicyklujem, za ním už viem, že nespadnem, už treba len vydržať. Na štande rýchle doberám lano, nech môže Ivo liezť. Nakoniec to aj on stíha akurát do tmy. Na polici diskutujeme čo ďalej. Ja chcem ísť hore. Ivo zase nechce liezť potme a trvá na bivaku. Nakoniec sa rozhodujeme prespať ešte jednu noc v stene. Máme už len liter vody a dve tyčinky, čo šetríme na ráno. Rýchle rozkladáme portaledge a zaliezame do spacákov.

8. Deň

Dnes prvýkrát nevstávame pred svitaním. Ráno sa nikam neponáhľame, ležíme v spacákoch, pod nami je 1000m vzduchu a asi najgeniálnejší výhľad, aký sa vám z postele môže naskytnúť.

Užívame si posledné raňajky a pomaly začíname liezť. Prvé kroky brutálne bolia. Celé ruky má pália, ako keby skala horela, ale teraz už to nepustím. Ivo na druhom tiež trochu skuvíňa, ale víťazná eufória nás ženie ďalej. Posledná ťažká dĺžka pred nami. Ivova najneobľúbenejšia dĺžka cesty. Záverečný squeeze chimney, ktorý je pre mňa ľahučký, je pre neho nočnou morou, lebo sa tam nezmestí. Ivo v komíne bojuje, ale našťastie ho prelieza. Už len 30 metrov ľahkého dolezu. Obaja máme slzy v očiach. Koncentrujem sa na záverečných pár metrov a doliezam k vrcholovej reťazi. Nemôžem tomu uveriť, neviem, či to je naozaj alebo či snívam. Po chvíli sa spoza hrany vynára Ivo a začínam si uvedomovať realitu. My sme to dali, vyliezli sme Freeridera, náš najväčší sen a obaja spoločne. Každý potiahol to, čo mu išlo lepšie, čím sme ušetrili dostatok síl a všetko preliezli voľne. Miestami sme tomu neverili, ale nakoniec to vyšlo. Šťastena stála pri nás a my teraz stojíme na vrchu. Objimame sa, tancujeme a plačeme od radosti.

Nasledovných pár dní je zvláštnych. Sme ako v lezeckej rozprávke. Prechádzame sa po Camp 4, ale veľmi nevnímame okolie. Ešte mi asi chvíľu potrvá, kým uverím, že sme to naozaj vyliezli. Ale podľa toho, ako sa Ivo posledné dni usmieva, tuším, že sme to dokázali.