Kaukazská trilógia

Trilógia v bežnom ponímaní spája tri umelecké diela, ktoré dejovo alebo iným spôsobom spolu nejako súvisia. Väčšina z nás si v tomto smere predstaví literárnu alebo filmovú trilógiu, napríklad Pána Prsteňov. Trilógie však nájdeme aj v iných sférach života, horolezectvo nevynímajúc. Alpy majú svoju populárnu veľkolepú trilógiu v podobe výstupu na tri najvýznamnejšie alpské vrcholy – Matterhorn, Eiger a Mont Blanc. O čosi náročnejšou výzvou je alpská lezecká trilógia, ktorá zahŕňa tri historicky významné viacdĺžkové cesty v stupni 8b+ (Des Kaisers neue Kleider, Silbergeier a End of Silence). Pred pár rokmi vznikla v kanadských Rocky Mountains obdobná lezecká trilógia, ktorá spája tri bigwallové cesty v stupni 5.14 (War Hammer, The Shining Uncut a Blue Jeans Direct). Podobné horské či lezecké trilógie nájdeme i v ďalších pohoriach. Jednou z nich je aj trojica ikonických vrcholov Kazbek, Ušba a Elbrus, ktoré sa nachádzajú v jednom z najkrajších pohorí na našej planéte – na Kaukaze.

Kazbek

Kazbek je mýtická hora ležiaca v centrálnej časti Kaukazu. Miestni ju nazývajú Mkinvartsveri, čo v preklade znamená Ľadovec alebo Ľadová hora - podľa výrazného zaľadnenia vrcholovej časti.

So svojou výškou 5047 m je táto vyhasnutá sopka siedmym najvyšším vrcholom kaukazského pohoria a zároveň treťou najvyššou horou Gruzínska. Podľa legendy tu bol za vzburu proti bohom ku skale prikovaný Prométeus, ktorému orol za trest každý deň vyžieral zaživa pečeň. Legendy sa viažu aj ku nižšie položeným úbočiam kopca, kde v mieste zvanom Betlehem kedysi prebývali pustovníci a údajne tam mali byť ukryté aj jasličky, do ktorých bol v izraelskom Betleheme uložený novorodený Ježiš. Mystický nádych dotvára kláštor Sameba situovaný na úpätí hory. Tajuplná atmosféra obklopujúca toto pekné miesto a relatívne jednoduchá logistika robí z Kazbeku jeden z najpopulárnejších kaukazských vrcholov.

Na bájami opradený Kazbek sme sa vybrali spolu s kamarátom Robom Vrlákom v júni 2015. Pár dní pred odletom som si v otcovej knižnici prelistoval knihy o Kaukaze a na internete pohľadal základné informácie o výstupových trasách na Kazbek. Už z fotiek ma zaujala pekná priama línia JV kuloára. Spomenul som si, že zmienku o tejto línii som kedysi čítal v knihe Dejiny horského lyžovania od Bohuša Štofana. V nej autor spomína, že staršia generácia slovenských skialpinistov lyžovala z Kazbeku už v 80tych rokoch minulého storočia a v knihe je zakreslená práve línia JV kuloárom. Neskôr bola táto logická linka zopakovaná viackrát – na internete o nej najviac informácií zverejnil skúsený rakúsky skialpinista Peter Schön, ktorému sa ju po niekoľkých neúspešných pokusoch podarilo kontinuálne zlyžovať v roku 2008. Aké-také informácie o Kazbeku sme teda mali k dispozícii a mohli sme natešení vyraziť za našou kaukazskou skialpinistickou premiérou.

Východiskom na Kazbek je dedina Stepantsminda. V nej sa dá dokúpiť všetko potrebné na pôsobenie v kopcoch a popri tom vstrebávať špecifickú atmosféru kaukazského vidieka. Už prvý deň nás príjemne prekvapuje výborná gruzínska kuchyňa a pohostinnosť domácich. O čosi menej príjemne nás prekvapuje počasie. To je v regióne medzi Kaspickým a Čiernym morom na prelome zimy a leta nestabilné, čo sa prejavuje častými búrkami. Tie niekedy prichádzajú už doobedu, inokedy až večer či v noci, no žiadny predpovedný model ich nedokáže spoľahlivo predpovedať. Vzhľadom na nestabilné počasie a nutnosť aklimatizácie sa rozhodujeme, že na chatu Bethlemi pod Kazbekom vyrazíme nabalení s jedlom na sedem dní. V zlom počasí sa aspoň trochu aklimatizujeme a akonáhle príde okno pekného počasia, budeme flexibilní a môžeme ihneď vyraziť na vrchol.

Táto taktika sa nakoniec ukázala ako efektívna. Aj vďaka nej sa nám počas šiestich dní na chate podarilo v parádnom počasí vystúpiť na vrchol Kazbeku a vo výborných snehových podmienkach si vychutnať lyžovačku nadol JV kuloárom.

Ako predjedlo sme si dali aklimatizačku na Elektrozink (4278 m) a ako dezert po Kazbeku nám bola dopriata aj pekná línia SV stenou Ortsveri (4258 m). Kaukazská premiéra teda dopadla na výbornú a ja som očarený divokými kopcami hneď po návrate začal uvažovať nad návštevou ďalších krásnych zákutí Kaukazu...

Ušba

Každé pohorie má svoj Matterhorn, najkrajší kopec, najvýraznejší štít. Na Kaukaze je ním jednoznačne Ušba. Ikonická hora, ktorú aspoň z počutia pozná snáď každý horolezec.

Nádherný dvojvrchol, ktorý výškovo nie je síce žiadnym velikánom, no svojím monumentálnym tvarom určite patrí medzi najkrajšie štíty na našej planéte. Južný vrchol má výšku 4710 m a je o čosi neprístupnejší než jeho severný brat, ktorý je o 12 metrov nižší. Ani jedna z výstupových trás na Ušbu však nie je ľahká a aj najjednoduchšia normálka je náročné niekoľkodňové horolezecké podujatie. Prezývku Matterhorn Kaukazu si táto majestátna hora právom zaslúži.

Ušba kraľuje oblasti Svanetia, ktorá sa nachádza v západnej časti centrálneho Kaukazu. Žije tu približne 23 tisíc obyvateľov, ktorí majú svoj vlastný jazyk a vlastné písmo. Centrom Svanetie je mestečko Mestia.

Mestia už na prvý pohľad zaujme svojich návštevníkov, okrem krásnych horských scenérií na čele s dominantnou Ušbou a Tetnuldi, aj zvláštnymi vežičkami postavenými pri domoch. Veže dosahujú výšku do 25 metrov a v celej Svanetii ich je okolo 2500. Kedysi plnili obrannú funkciu, keďže celý región leží na križovatke kontinentov a v minulosti sa tadeto prehnalo množstvo dobyvateľských vojsk. Obyvateľom Svanetie sa však napriek mnohým vojnám podarilo uchrániť si svoju unikátnu kultúru, a aj preto je táto oblasť od roku 1996 zaradená do UNESCO.

Do Svanetie som zavítal v roku 2017 spolu s vynikajúcim horolezcom Marošom Červienkom. Našim cieľom bolo spoznať túto nádhernú oblasť a popri skialpových potulkách si z okolitých kopcov obzrieť možnosti zlyžovania Ušby. Podobne ako na Kazbeku, i tu nám túry sťažovalo neisté búrkové počasie. Jar bola v tejto oblasti zrážkovo bohatá a chladná. Po našom príchode koncom mája snežilo aj dole v Mestii vo výške 1500 metrov, nad čím krútili hlavami aj domáci gajdi. Pre nás to však znamenalo veľa snehu hore v kopcoch a pri troche šťastia a správnej taktike sme začali veriť, že by sa tu počas najbližších dvoch týždňov dalo polyžovať niečo zaujímavé. O tom, že sa nám nakoniec podarí zlyžovať až zo samotného vrcholu Ušby, sme sa však zo začiatku neodvážili myslieť ani v najtajnejšom sne...

Na zoznámenie s oblasťou sme si vybrali krásny kopec Tetnuldi (4850 m). Ide o jednu z dominánt oblasti, ktorá tvarom pripomína svadobné šaty. Možno preto si táto fešanda vyslúžila prezývku Nevesta Kaukazu.

Od pôvodného plánu vystúpiť a zlyžovať strmou západnou stenou sme kvôli zvýšenému lavínovému nebezpečenstvu upustili a v jednodňovom okne pekného počasia sme si vychutnali bezpečnejšiu normálku JZ hrebeňom. Napriek tomu, že sme neboli aklimatizovaní, celý výlet z Mestie do Mestie sme otočili za jeden a pol dňa. Hneď prvá túra nám teda ukázala, že sme v dobrej forme a že môžeme začať poškuľovať po vážnejších cieľoch.

Druhou svanetskou krásavicou, ktorá nás denno-denne vyzývala svojimi ladnými krivkami, bola susedka Ušby s názvom Chatyn Tau (4412 m). Jej famózny JV kulóar, spadajúci 1900 výškových metrov z vrcholového hrebeňa dole na ľadovec Chalaadi, patrí ku kráľovským líniám extrémneho lyžovania.

Prvý pokus o jej zlyžovanie nám zmarila búrka, ktorá nečakane dohrmela počas nášho nočného bivaku dole na ľadovci. Ako alternatívu sme si v ten deň dali túričku na vyhliadkový kopec Koruldi Peak (3328 m). Pri druhom pokuse sme zmenili taktiku a rozhodli sa vyliezť a zlyžovať Chatyn Tau v jednom záťahu. V praxi to znamenalo polnočný nástup, 2800 výškových metrov pri výstupe a celkovo 16 hodín z Mestie do Mestie. Domáci horský vodca Idris Khergiani, u ktorého sme bývali, sa nestačil čudovať, keď sme sa naspäť ukázali tak rýchlo a začal pomaly veriť, že to s tou Ušbou myslíme naozaj vážne...

Po Chatyne sme si naordinovali dva oddychové dni, počas ktorých sme analyzovali naše fotky z Tetnuldi, Koruldi a Chatyn Tau. O lezeckých cestách na Ušbu sme mali informácií dosť – niečo z internetu, niečo zo starších knižných sprievodcov a niečo od môjho otca, ktorý na Ušbu vyliezol v roku 1986. O možnostiach zlyžovania Ušby sme však pred výletom do Svanetie nemali žiadne podrobné informácie. Vedeli sme prakticky len to, že v minulosti vážnejšie pokusy o zlyžovanie prebehli na normálke SV hrebeňom. Všetky však stroskotali na SV ramene, z ktorého vedie na vrchol dlhý exponovaný hrebeň s obrovskými prevejmi na jednu aj druhú stranu. Tento predpoklad potvrdili aj výhľady z Chatyn Tau, odkiaľ sme zblízka videli, že normálka naozaj nie je na lyžovanie vhodná a že ak chceme Ušbu skúsiť zlyžovať, lepšie bude skúsiť to z druhej strany z južného kuloára. Ten sme mali detailne nafotený z Koruldi. Puzzle s názvom Ušba po predchádzajúcich troch túrach teda začalo naberať jasnejšie obrysy. Južný kuloár vyzeral byť v dobrých snehových podmienkach, no i tak zostávala veľkým otáznikom mixová bariéra prepájajúca kuloár s vrcholovou časťou. Nezostávalo nič iné, len sa tam ísť pozrieť na vlastné oči a doplniť záverečný dielik skladačky...

Do odletu nám zostávali už iba dva dni, preto sa opäť rozhodujeme skúsiť Ušbu v rýchlom ľahkom štýle. Z dediny Mazeri vo výške 1600 m vyrážame o pol desiatej ráno a o štyri hodiny neskôr staviame stan na ľadovci Gulli vo výške cca 2900 m.

Niečo varíme a líhame do spacákov, nech si do druhej ráno aspoň trochu oddýchneme a pospíme. Do južného kuloára vyrážame o pol tretej. Podmienky sú výborné, firn zmrznutý, nosný. Kľúčová mixová bariéra je po výdatných májových sneženiach v dobrých podmienkach a zdá sa, že pustí aj na lyžiach. Lano ani nevyťahujeme a vrchol dosahujeme o desiatej doobedu.

Dávame polhodinku pauzu, kocháme sa výhľadmi. Krajšie počasie sme si na vrcholový deň snáď ani nemohli priať! Následný zjazd prebieha bez väčších problémov, hoci celkovou náročnosťou ide o to najťažšie, čo som doposiaľ lyžoval.

Máme však veľké šťastie na podmienky a správne zvolenú taktiku. Nižšie v kuloári nás ešte vystraší kus ľadu, ktorý triafa Maroša pri lyžovaní do stehna. Našťastie nič vážne.

O jednej naobed balíme na ľadovci stan a o pol štvrtej poobede sme dole v dedine Mazeri. Času nazvyš moc nemáme - v noci nám letí z Kutaisi domov lietadlo. Taxíkom frčíme naspäť do Mestie, kde balíme veci, dávame rýchlu sprchu a niečo pod zub. Potom nasadáme naspäť do auta a mastíme smer Kutaisi. Cestou popod Mazeri sa nám v plnej kráse ukazuje Ušba, ktorú práve olizujú lúče zapadajúceho slnka. Až teraz nám pomaly dochádza, čo sa nám dnes podarilo...

Teší ma, že som mohol všetky tieto dobrodružstvá vo Svanetii zažiť práve s Marošom. Maroš už nie je medzi nami, no zostáva vo mne spomienka na veľkého Horolezca, s ktorým som mal tú česť zdieľať zážitky v krásnych svanetských horách. Madloba!

Elbrus

Kaukaz je sídlom najvyššej hory Európy. Je ňou Elbrus s výškou 5642 metrov. Geologicky ide, podobne ako v prípade Kazbeku, o spiacu sopku. Vybudovaná infraštruktúra a veľké lyžiarske stredisko robí z Elbrusu najkomerčnejší kopec na Kaukaze, kde na normálke z južnej strany až do výšky 5000 metrov najväčšie objektívne nebezpečenstvo predstavujú divoko jazdiace ratraky a šialení vodiči snežných skútrov.

Napriek tomu, že v rámci kaukazskej trilógie ide o technicky najľahšie dostupný kopec, výstup netreba podceňovať. Za silného vetra, zimy, hmly a pri nedostatočnej aklimatizácii sa môže aj prechádzková túra stať bojom, ak nie o život, tak minimálne o zdravie.

Na rozdiel od Kazbeku a Ušby ležiacich v gruzínskej časti Kaukazu, Elbrus sa nachádza v oblasti severne od hlavného kaukazského hrebeňa, ktorá politicky patrí k Ruskej federácii. To v praxi pre našincov znamená viac byrokratických papierovačiek pred príletom do Ruska. Pokiaľ plánujete okrem Elbrusu aj výlety do dolín smerom k hlavnému hrebeňu, okrem pozvánok a víz treba počítať aj s vybavovaním špeciálnych permitov na pohyb v pohraničnej zóne. No ani tie v konečnom dôsledku nemusia stačiť. Kaukazský hrebeň je totiž v súčasnosti prísne stráženou hranicou medzi Gruzínskom a Ruskom. Niektoré doliny a kopce sú preto z ruskej strany pre horolezcov úplne uzatvorené. Na Elbruse však s povoleniami nie sú žiadne problémy, keďže leží celý v Rusku. Alebo presnejšie v Kabardino-Balkarskej republike, ktorá je jednou z mnohých republík patriacich do Ruskej federácie.

Hoci Elbrus nie je tvarom žiadny dych berúci štít, pokiaľ teda neberieme do úvahy, že z istého uhla jeho dvojvrchol pripomína ženské prsia, pre parádne výhľady z vrcholu sa určite oplatí tento kopec aspoň raz v živote navštíviť.

Vďaka svojej osamotenej polohe mimo hlavného kaukazského hrebeňa je Elbrus výborným vyhliadkovým bodom, z ktorého za dobrej viditeľnosti možno obdivovať kopce od Kazbeku, cez oblasť Bezengi a centrálnu Svanetiu až po hory nad Čiernym morom. Práve tieto výhľady boli pre mňa najväčším lákadlom – vidieť všetku tú kaukazskú krásu z najvyššieho vyhliadkového miesta.

Šťastie sa na mňa usmialo v máji tohto roku, dokonca hneď dva krát – najskôr s hosťami v ťažkých podmienkach, kedy sme boli radi, že nás z hory neodfúklo a že nikto neomrzol. Druhý krát potom o pár dní neskôr za odmenu v krásnom teplom bezveternom počasí a pohodovou lyžovačkou z vrcholu až dole k bočkám.

To, že som zjazdom Elbrusu zavŕšil kaukazskú skialpinistickú trilógiu, bol síce pekný bonus navyše, no ani zďaleka nie to najpodstatnejšie, prečo sa na Kaukaz stále rád vraciam. Kaukaz je pre mňa v prvom rade symbolom divočiny, dobrodružstva, možnosti objavovať na lyžiach neobjavené a popri tom všetkom stretávať príjemných pohostinných ľudí žijúcich na úpätiach zasnežených kaukazských hôr. Pevne verím, že napriek komplikovanej politickej situácii v regióne sa sloboda z tamojších hôr úplne nevytratí a že v budúcnosti bude opäť možné bez obmedzení navštevovať zaujímavé kopce aj na ruskej strane Kaukazu...

Autor: Miro Peťo