Mont Blanc – Grand Pilier D`Angle – Bonatti-Gobbi

DAngle (14).

Prikladám ďalšiu dosku extrudovaného polystyrénu o sokel domu. Odrezať, napeniť, priložiť, zrovnať, zaistiť. Milan zatiaľ montuje štítové lemovanie strechy, a svokor Dušan natiera cetris dosky penetrákom. Aspoň že tak. Ten poondiaty komín dodajú až za dva týždne, takže strechu nemôžme dokončiť. Aspoň spravíme prípojku plynu. A zavolám Tiborovi, spraví rovno aj prívod elektriky. Potom možme začať robiť podlahový polystyrén. Zapípa SMS. „Určite zas nejaká somarina“ myslím si.

Maroš píše: „Kedy ťa môžem očakávať?“

Super. Teraz zdrhnúť do Chamonix. No určite. Ešte musím objednať okná, zohnať nobasil, doriešiť kuchyňu a kúpelňu. A ešte mám v tom čase aj tú operáciu očí. Už to Chamonix prekladám dobrý mesiac. Vôbec som mu nemal sľubovať, že dôjdem. Zrušil som tohto roku kôli tomu domu hádam všetko. Ešte že som bol pár krát v Zádieli. Akoby som stále odznova začínal liezť. Asi sa aj na toto Chamonix vykašlem, pôjdem budúci rok. No, pripadám si ako totálny idiot. Toto sa nerobí.

Asi presne takto sa to lezenie končí. Že sa odkladá na neskôr. Najprv som staval prevádzku tyčinkárne, to sa ešte nejak liezť dalo. O rok nato som celú výrobu a predaj rozbiehal, a ešte som sa ženil. Teraz dom. Stále sa nájde niečo, čo sa javí ako priorita. Toľko sa toho dá chcieť a hnať sa za tým. Z toho množstva chcení sa život stáva honbou za ich naplnením, bez toho, aby bolo možné uvedomiť si to čo sa deje práve teraz.

Áno to je ono. To, čo sa počíta, je „teraz“. Nie „potom“.

Ember mi raz po ceste do Zádielu vravel, že „každý supervýkonný stroj musí ísť do servisu. Aj keď dokážeš pracovať neviem ako rýchlo a efektívne, musíš sa pravidelne servisovať, napríklad v Zádieli. Ja chodím minimálne každú stredu. Bez pravidelného servisu sa aj ten najlepší stroj zadrie.“

Vrylo sa mi to do pamäte riadne. Takže pravidelne do servisu. To som teda zanedbal, mne treba generálku. Po 1600km v aute zastavujem na starom dobrom parkovisku v Chamonix vysmiaty jak koň. Vítajú ma známe tváre, a zrazu mám nenormálnu radosť. Som tu, pod Mont Blancom, budem spať v aute na parkovisku, a zajtra ma celý deň bude bolieť hlava z prechádzky v 3600m. No mám nepopísateľnú radosť, že som tu.

Dávame si jednodňovú aklimatizáciu na hrebeni Tour Rondo. Mali sme na výber niekoľko túr. Hrebeň Dru, hrebeň Hironidelles na Jorasses, Maroš nadhodil aj bájny D`Angle. Predopovede máme preštudované, zďaleka niesú najlepšie. Menia sa každú chvíľu a je nejasné, ako to bude na tri dni. Maroš tu je celé leto už hádam desiatu sezónu, takže dobre chápe, čo to je byť hore snehovej búrke. Po zostupe z Tour Rondo do Courmayeru mi dáva veľavýznamnú otázku:

„No čo? Ideme?“

„Engl.“

Zhodli sme sa na tom, že keď budeme špekulovať a vymýšľať, ani tam nenastúpime. Nerozhodnosť tu nemá miesto. Ráno hlásia aktuálne dobrú predpoveď na tri dni, vyrážame. Snažli sme sa baliť naľahko: jeden spacák pre dvoch, varič, sušená strava, presne vyrátané tyčinky. Najľahšie laná aké sa vyrábajú, ľahké vibramky a tenké skialpové mačky. No zbrane berieme každý obe. „A lezečky?“ pýtam sa neisto. „Tie neber. Radšej zober zimné goráče.“ (V lete goráče? Hmm. No, asi vie čo hovorí…) Vstupujeme do lanovky na chatu Torino. „One way ticket please.“ Vtedy si ešte neuvedomujem, aký veľký význam majú slová „jednosmerný lístok“. Pomaly stúpame ľadovcom smerom k bivaku Fourche. Pri pohľade na tú rozbitú stenu a vytopený ľadovec chvíľu pochybujem, či sa vôbec do bivaku dostaneme. Vyzerá to úple inak ako v sprievodcovi. Čierny ľad a rozbitá skala namiesto vŕzgajúceho firnu. Maroš ani nezastavuje a rovno nalieza. Ja s údivom sledujem dôslednosť jeho pohybu v tak rozbitom teréne. Jedna dĺžka hnilého ľadu a tri dĺžky totálej šotoliny nás dovedú okolo obeda do bivaku Fourche na hrebeni. Zvyšok dňa oddychujeme. Maroš zalieza pod deku s novou Montanou v ruke a ja so zatajeným dychom pozorujem najdivokejšie steny Mont Blancu – Brenvu a Pilier D`Angle.

Nástup do bivaku Fourche

Vertikálne suťovisko pod bivakom Fourche. Normálne sa tu lyžuje.

Stena Brenvy a Grand Pilier D`Angle

Vybrali sme tú najgrandióznejšiu túru akú sme mohli. Sám Grand Pilier D`Angle, a v ňom cestu Boatti-Gobbi z roku 1957. Autori cesty sa po prvovýstupe vyjadrili, že ide o najťažšie a najnebezpečnejšie mixové lezenie v masíve Mont Blancu. O tom sa mi ani nesnívalo. Chcel som sa sem ísť vyvetrať od roboty, niekde v bivaku pozerať na hviezdy, ale toto? Guido Alpino ma opäť vezme na stenu snov, do ktorej by som sa pravdepodobne s nikým iným nedostal. To jednoducho nevymyslíš.

Viac z rozjímania ako zo spánku, ma vytrhne budík o druhej ráno. Ľadovec popod Brenvu treba prejsť v noci keď je zmrznutý, je minimálne riziko lavín zo sérakov z Brenvy. Takto je to bezpečné a v pohode. Teoreticky. Hory však dnes majú svoje vlastné pravidlá a keď sme V Col Moore, letí dole Brenvou prvá lavína. O chvíľu na to ďalšia. Hory sa reálne rozpadajú. Z Col Moore sú to štyri zlaňáky mesačnou krajinou. Nechápem ako to miestami kolmé suťovisko drží pohromade. „One way ticket“ naberá na vážnosti. Toto si neviem predstaviť vyliezť späť.

Nástup po ľadovci Bredna ponad bezodné trhliny

Prechádzame cez vypadnutú skalnú lavínu a cez viacero ľadovcových lavín. Má to svoju výhodu – niektoré veľké trhliny na ľadovci sú nimi zasypané. Prechádzame úzkymi snehovými mostami ponad bezodné trhliny. Pod stenou Piliera sme ešte za tmy – stíhame teda ešte navariť vodu. Po ľadovci je mnoštvo napadaných skál, ktoré tu lietajú cez deň. Zatiaľ je ticho, no najradšej by som odtiaľ ihneď zdrhol do steny. S prvým brieždením vidíme nástup a naliezame. Ľadovec je však o dobré dve dĺžky nižšie ako v staršom sprievodcovi. Ľadovce s globálnym otepľovaním rapídne ustupujú. Vylezieme pár dĺžok rampami a komínmi. V stene sme aspoň relatívne krytí pred skalami čo nám lietajú poza chrbty.

Vypadnuté snehové a skalné lavíny ležia na ľadovci ako dračie chrbty

Snažíme sa ísť chvíľu súbežne, no čoskoro doliezam na štand. Ťažké! Maroš to skúša prebiť, no márne. Zanadávame a jedným 30m šikmým zlaňákom sa dostávame na rampu pod nami. Snažíme sa dohnať stratený čas, no nieje to možné. Chyby sú drahé. Maroš obúva lezečky a valí komínmi a kútmi, a pod tým najväčším previsnutým uhýba doľava. Nezdá sa mi to, no leziem za ním. Zastavuje nás hladká previslá stena. Zas slepá ulička! Nadávky odvial vietor a dlhým zlanením sa dostávame naspäť pod previsnutý komín. Guido nalieza. Po rýchlom pokuse je jasné, o aký sklon steny ide. Batoh ostáva visieť na skobe. Je to seriózne „do kopca“. Maroš ešte chvíľu stepuje na poličke pod previsom. „No poď! Máš na to!“, snažím sa povzbudzovať. Boulderingom bez dychu prebehne desaťmetrovým previsom až do útrob komína vyššie, kde sa bezpečne zakliesni. Z komína on už nevypadne. Vypadávajú len menšie voľné skaly spod jeho nôh. Mordovačka s dvoma batohmi na druhom konci je zábava len pre gurmánov.

Maroš v spodnej časti piliera, súbežné lezenie. Východom slnka ožiarený monolit vysoko nad nami

Maroš v kľúčovej dĺžke – previsnutý komín

Vargi a mordovanie s batohmi v ťažkých dĺžkach

Lezieme dĺžku za dĺžkou v kolmých komínoch. Ruky chytajú kŕče, snažím sa len čo najrýchlejšie dostať na štand. Lezečky by som aj uvítal, no ostali v aute. O to viac treba zhybovať. O tých štvorkách až päťpluskách čo básnili v sprievodcovi ani reči. Sedmy sa striedajú so šestkami jedna radosť. Chyty nieje čas kontrolovať. Polovica z nich sa aj tak hýbe. Takúto ruletu by som na prvom konci liezť nechcel. Maroš vraví, že ani on. Naberáme výšku a snehu na policiach pribúda. Sme pod Monolitom, kde vedú všakovaké odvážne línie. Známa deviatka Divine Providence a menej známa Slovenská cesta, ktorá je tuším bez opakovania. Kým sa ja dotrepem bez dychu na štand, Maroš varí vodu. Nič moc sme dnes nepili a ani zďaleka nieje vyhraté. Dobijeme baterky tyčinkami, obúvame mačky a chytáme sa zbraní. Pred nami je ešte najťažšia mixová časť steny. Maroš zlieza šikmo dole a doprava mixový žliabok, následne valí hore ľadovým pásom na celú dĺžku lana. Žiaľ zaistiť sa nedalo. Takže v žiadnom prípade nepadať v tomto mega traverze, Pán Varga! Máš doma rodinu a hypotéku. Ľad a sneh je v tejto výške našťastie primrznutý a lezenie nieje také hrozné ako by mohlo byť. Stovky monotónnych zásekov do ľadu však žerú sily. Pár dĺžok vyššie Maroš traverzuje doľava naspäť na pilier mixovým terénom. Dobrých zimných M5! Nechápem ako to pred šesťdesiat rokmi preliezli. Musela to byť vtedajšia horolezecká špička. Pokračujeme po hlave piliera už v ľahšom teréne. Dostavuje sa únava. Klepe ma od vyčerpania. S blížiacim sa šerom sa dostavuje aj mráz a vietor. Modlím sa nech nefúka, lebo už ani neustály pohyb nestačí na zahriatie tela. Vždy na štande monotónne opakujem „Mrznú mi nohy! Mrznú mi ruky!“ No nič tým nevyriešim. Maroš vezme friendy a lezie ďalej. Musíme do tmy nájsť nejaké miesto na bivak, vrchol je totiž v nedohľadne. Ešte nás spomaľuje jedna šestková platnička, kde Maroš bojuje z posledného. „Dávaj pozor!“ a „Asi pôjdem!“ nerád počujem. No lez v bagančiach v mraze šestkový rajbas…

Blížime sa pod monolit, snehu pribúda

Ľadové dĺžky na pilieri

Vargi v 70° ľade v hornej časti piliera

Maroš bojuje v záverečnej platničke na hlave piliera

Za svetla čeloviek ešte lezieme jednu dĺžku a Maroš hlási bivak. Sme pár dĺžok pod vrcholom piliera. V duchu protestujem, či sa nič lepšie ako táto šikmá zasnežená polička nenájde, ale aj tak neurobím už ani krok. Výhľad ale budeme mať nádherný. Som totálne vyčerpaný a zmrznutý na kosť. Z krku mi sotva vyjde nejaký zvuk. Ledva si vyzujem mačky. Rýchlo obliekam goráče na a balím sa do spacáku. Ešte že mi ich poradil zobrať. Čakám, kedy sa do tela vráti život. Maroš sa zakrýva fóliou a rozpúšťa na variči sneh. Moment. On nikdy nevarí. A teraz varí aj pre mňa. To sa mi asi sníva. Po hodine v spacáku už krv prúdi lepšie a hneď cítim parádne kŕče v rukách, nohách a v chrbte. To je tobre, znamená to že žijem. Jesť sa mi veľmi nechce. Maroš mi podáva horúcu šumienku a nalievam si život do tela. On je už akurát vychladený, tak sa prikrývame tým jedným spacákom obaja. Tak nám síce bude zima obom, ale menšia. Tomu vravím charakter budujúci bivak. Ten si teda za prachy nekúpiš. Noc ide strašne pomaly. Postupne mrznú mokré nohy, ksicht aj ruky. Snažím sa nájsť nejakú pohodlnnú polohu. Chvíľami zadriemem a znovu sa prebúdzam na kŕč či triašku.

Studený bivak

Už za prvého náznaku brieždenia sa so škripotom rozhýbavame. Snaha rozohriať sa je márna, no robíme pre to čo sa dá. Rozmasírujeme chodidlá a vopcháme ich nazad do mokrých topánok. Lepšie to už nebude, ideme ďalej. Po pár dĺžkach sa krv rozprúdi a s ostrou bolesťou vnáša život do končatín. Východ slnka mi aj s tou výškou berie dych. Okolité masívy sa kúpu v slnečných lúčoch. Ťažko mi je vôbec tú nádheru popísať. Sotva to pri vysokom tepe vnímam, ale predsa je to nezabudnuteľný moment. Konečne hrebeň! Ako predčasne sa teším. Sme von zo steny, na grebeni Piliera. Od vrcholového hrebeňa nás však delí dobrých 600 metrov ľadovej parády. Tadiaľ vedie aj Peuterey Integral, ktorý Maroš liezol nedávno s Helmutom. Nádherný výhľad do Freneyského piliera, kde sme bojovali pred dvoma rokmi. Všetku tú nádheru prekrikujú horiace lýtka, ktoré od tisícov krokov na predných hrotoch už nevedia ako ďalej. Navyše sa zaťahuje a výhľadom je koniec. Hrebeň sa mení v svah a nasleduje bezodné rúbanie v 55-stupňovom ľade. Ani liezť, ani chodiť. Snažíme sa ísť súbežne, no takto vyčerpaní je to príliš nebezpečné. Maroš naťahuje dĺžku za dĺžkou. Už nevládzem ísť ani 60 metrov vkuse, musím sa vydýchavať. Intuitívne sa držíme ľadového chrbáta keby náhodou niečo letelo.

Mixové dĺžky na raňajky

Freneyský pilier ako na dlani, dopĺňame energiu

V tom v pravo bez varovania letí „skriňa“. Svišťí vzduchom až mi tuhne krv. Navyše začína snežiť. Dole svahom sa sypú prvé prachové lavíny. Von odtiaľto! Ešte koľko dĺžok? Približujeme sa k vrcholovému hrebeňu, a zrazu priamo nad nami vidno obrovský prevej. Maroš rýchlo traverzom uhýba doprava na bezpečnejšie miesto. Posledná dĺžka, a sme na predvrchole Mont Blanc de Courmayeur. Zo steny sme zdrhli, no na hrebeni zúri peklo. Pravá alpská snehová víchrica. Vidno len na pár metrov. Ešte šťastie že ho relatívne poznáme. Lano na krátko a pomaly stúpame k vrcholu. Som už na kašu. Pár krokov, oddych. A tak dookola. Zrazu sa strmosť svahu stráca. Ideme rovno, okolo zapichnutej palice. Sneh je žltý od moču. Mierne klesáme! Takže toto je vrchol! Obligátne foto, a bez zbytočného otáľania mastíme dole. Zostup je klasický v snehu vybrúsený válov od turistov, teraz plný snehu. Uľahčuje nám orientáciu, ktorá by bez tejto stopy bola viac než zlá. Po nejakej hodine a pol prichádzame k núdzovému bivaku Valot. Samozrejme, je tam plno ľudí, bordel, hnus a špina. Nejak mi to neprekáža a ľahám ihneď do spacáku. Nemám energiu ani topiť sneh, aj keď sme pili naposledy veľmi dávno. O pár hodín sa prebúdzam. Hlava v 4350 metroch treští, najradšej by som šiel dole hneď. No je už neskoro, a víchrica vonku neutícha. Neostáva nič iné len trpezlivo variť vodu a čakať.

Lezenie pod prevejom, sneží

Vrchol Mont Blanc

Radosť zo života

Je krásny slnečný deň. Telefón pravidelne vyzváňa, a my ťaháme s otcom ďalšiu šablónu strešnej krytiny hore na strechu. Spoločne ju uložíme na pozíciu. Otec zacvakáva zámok pozdĺžneho spoja, a ja skrutkujem jednu z tých 2700 nerezových skrutiek. Možno by som sa aj znova stratil v nekonečnom kolotoči povinností. No brnenie v ešte stále necitlivých chodidlách a prstoch mi niečo pripomína. Nieje podstatné to, čo bude zajtra, alebo čo mohlo byť včera. To čo žijem práve teraz, je to najdôležitejšie.

Pokračujeme…

Video z akcie:

 

 

Text:Martin Varga

Foto: Martin Varga a Maroš Červienka