Forever Young free

Tento výstup venujem pamiatke Maroša Červienku, kamaráta a špičkového slovenského alpinistu, ktorý zostal nezvestný pri pokuse o sólo výstup Majorovej cesty vo východnej stene Mont Blancu.

Magický moment: stojím pri železnom kríži na vrchole Cima Grande. Práve sme preliezli Forever Young. Áno, splnil sa mi sen – ťažký prvovýstup vo veľkej stene, prelezený voľne. Aj by som si štandardne zakričal, ale nejak mi to teraz nejde. Slzy sa tlačia do očí a tá guča v krku mi nedovolí nič povedať. Cipe taktiež mlčí. Žiadny víťazný pokrik sa nekoná. Pred očami sa mi valí množsvo obrazov z tých zážitkov, ktoré sa už nezopakujú. Aj keď si to nechcem pripustiť, ten chalan chýba. Ešte aj Helka by mala práve dnes narodeniny. To nevymyslíš, tento život. Do šitu s tým... Do reality ma vracajú silné poryvy vetra a čierne mračná len pár kilometrov na sever od nás. Sme hore, je koniec. Už len sa nejak dostať odtiaľto dole.

Tento príbeh však začal oveľa skôr: tou šialenou myšlienkou spraviť cestu v najopozeranejšej stene Dolomitov. Toľká drzosť! Voľajaký neznámy chalanisko z Malej Idy si príde s vŕtačkou a navŕta jednu dĺžku 5 (slovom päť) metrov vľavo od nástupu legendárnej diretky Hasse Brandler. Áno presne tak. Línia bola voľná, mohol ju vyliezť pred nami hocikto. Vtedy som sa ešte čudoval, prečo tam vlastne nieje cesta. Veď celkom dobrá skala, (prvých 20 metrov). S naberaním výškových metrov a stúpajúcimi tonami zhodených skalných blokov som aj začal chápať, no ale naozaj to mohol očistiť hocikto. S miernym úškrnom som počúval tie otázky: „A to máš nejaké povolenie?“ „To ako si si vybavil“

„To si sa niekoho pýtal?“

Nie, nepýtal som sa nikoho. Totiž, nie je treba. Stačí si vybrať kus voľnej skaly a postupovať z dola na hor. Samozrejme, s ohľadom na miestne pomery. Akým štýlom – či čisto alpsky len so skobami a čokmi, alebo s zopár nitmi, alebo športovo, expedične, s fixami – to už ako chceš. Alebo skôr – ako dokážeš. Hlavne z dola na hor. Aj tak ťa potom všetci budú hodnotiť. Jedni pochvália, iný skritizujú. Asi domácim nebolo po vôli, že tam niekto „nadrbal“ v strede steny ďalšiu superdiretku v smere padajúcich kvapiek. Niekto mi totiž na youtube dal v taliančine pod video komentár „certo il trapano e la morte dell alpinismo“ čo je niečo ako „vŕtačka je smrť alpinizmu“.

Možno je, ale divoké osemdesiate roky sú dávno preč. Cesty ako Moč misli od Franca Kneza (bez opakovania), Claudio Barbier od Coubalovcov (3 prelezy za 31 rokov), alebo Robinson Crusoe od Stoupu (bez opakovania, tento rok odtiaľ spadla asi 30m veža z druhej dĺžky), dodnes nikto nelezie. Dokonca takmer priamo cez cestu Moč mysli bola v roku 1998 navŕtaná moderná cesta Iso 2000, lebo autori netušili, že tam nejaká staršia cesta vedie. To ich samozrejme neospravedlňuje, no aj tak sa udialo. Nikto to dodnes nevytĺkol, cesta je tam dodnes. Z úcty k tým pred nami, nech už liezli akokoľvek, nová cesta by nemala zasahovať do existujúcich ciest a ovplyvňovať ich charakter.

Všetkým nebude po vôli. V extrémnom prípade, ak ideš totálne proti miestnym nepísaným medziam (cesta navŕtaná zo zlanenia, zásadne zasahujúca nitmi do iných ciest), ti to domáci vytlčú – aj to sa na Cima Grande už stalo, niekde naľavo od Phantom der Zinne. Trčia tam teraz drieky bez očiek, systematicky po jeden a pol metri. Koniec koncov – nerobil som cestu na to, aby sa páčila každému. Chcel som hlavne zistiť, koľko človek znesie. Je to moje zrkadlo, môj odraz. Ja už nepredvediem väčší alpinizmus, ako silná generácia z tých divokých rokov. To však neznamená, že robiť prváč v športovom duchu v panenskej skale je zakázané.

Tak sme teda pokračovali celý rok 2019 s Filipom Komanom a jeden výjazd s Rišom Schwarczom, a hlušili sme to nahor. Kade pustilo – snažili sme sa držať čo najpevnejšiej skaly. V tejto stene to je vždy len kompromis, no napodiv sa cesta meter po metri odkrývala. Celý proces „výroby“ cesty však bol popísaný v tomto článku, takže to nebudem rozpisovať. Jeden krásny večer sme zastali na veľkej okružnej polici a bolo hotovo. Ako som vtedy písal, „ten magický moment na vrchole si nechávame na voľný prelez na budúci rok.“ Niektoré dĺžky však voli z väčšiny vyhákované, takže ostával veľký otáznik, či to pôjde voľne a za koľko.

Rok 2020 mal teda jasný plán:

Natrénovať nerezovú vytrvalosť
Očistiť a skroknúť cestu
Preliezť ju voľne

Zimný tréning teda prebiehal viac či menej podľa plánu. V marci však Covid-19 zahmlil budúcnosť. Bolo otázne, či sa vôbec tento rok do Dolomitov dostaneme. No tréning sa nedá dohnať, veril som že v lete predsa otvoria hranice. Tak som zhyboval doma ako divý. Tým som si len privodil golfový lakeť (fixy na jednej so záťažou, bo treba frajerovať na video) a k tomu seknutý chrbát, z jedného divného kroku v prváči Antivírus 9- na Radzime.

Aj keď to boli záležitosi odďaľujúce šance na nejaký dobrý pokus v ceste, som zvyknutý sa len tak nevzdávať. Lakeť sa nezlepšoval, a tak som len visel a hľadal úchop, pri ktorom to menej bolí. Rozbeh na skalách nebol najlepší, no snažil som sa liezť čo sa dalo. O „desaťmínuskovej“ klenbovej forme sa zatiaľ nedalo hovoriť, lakeť aj chrbát sa ozýval. Nejak to však išlo: Pokánie 9- na Machnatom na zalepenie očí. Deviatkové resty na Turniskách po pár pokusoch púšťali: Piraňa 9-, Fishbonovci 9-, Krytus 9, Flóra 9/9+. Chrbát som postupne za 2 mesiace doma rozvalcoval. Krátky výlet do Labáku zľahka pripravil morál. Síce nejaké ťažké prásky nepadli, no aj Ferum VIIIb, Supové Mexika VIIIb potešili a preškolili. Do Cesty námorní pěchoty som sa odvážil len TR.

Na domácich Turniskách Dušan narovnal Pre Saskiu original, 9+, ktorá tiež rýchlo pustila. Chrbát sa zlepšil, tak som sa v Klenbe zavesil do projektu Moka.

Prvý pokus s Filipom Komanom

Už pri aute sme tušili, že to nebude ono. V sedle brutálne fúka, namiesto studenej severnej steny sa skrývame do záveternej JV steny Cima Picollissima. Vybrali sme si cestu Nobile, 9+. Filip prelieza prvé 6c s prehľadom. Ja leziem druhú dĺžku 6a ako nejaký robot. Treba sa trocha rozhýbať a prestať vkuse stresovať, že sa vylomí nejaký chyt. Tretia 9+ sa mi zdá v pohode, to dám na druhý. No prichádza mrak a s ním chlad, padám na konci na zmrznuté prsty. Mrak ostal, a toto sa opakuje ešte dvakrát. So sklopenými ušami doberám Filipa, ktorý pokračuje troma výživnými 6c na OS. Natiahnem ešte jeden a pol rozbitej dĺžky a kričíme hurá vrchol.

Na druhý deň tak duje, že zvažujeme útek dole na skalky. No nejak sa pochlapíme a o desiatej nastupujeme do Žltej hrany na Picollu. Po 15-tich dĺžkach do 6+ v CG-čkách, perovkách, kuklách a všetkom čo sme mali, sa po šiestich hodinách lezenia ocitáme na vrchole. Pre pracovné povinnosti výlet končí, Filip odchádza makať do Švédska. Sevas.

Druhý pokus

Podarilo sa mi na druhý Tre Cime záťah nalákať bigwallového špecialistu: Dušan Beránek. Isto Dušana poznáte no len pre rekapituláciu: lezie vyše 30 rokov a má za sebou veľké steny v Yosemitoch, Venezuele, Madagaskare, Maroku, Dolomitoch, Grónsku, Chile, Eigeri atď... Počasie vyzerá dobre, aj keď trochu chladno. Sme zbalení na 3 dni aj s portaledge. V kútiku duše dúfam, že sa to podarí.

No ťahanie 50kg svine nieje sranda. Únava z toho prichádza oveľa skôr ako pri lezení naľahko. V tretej dĺžke za 8+/9- skúša Dušan na flash. Tesne pred koncom padá asi 10m. Mne sa na šťastie darí druhým pokusom preliezť dĺžku PP. Štvrtú 8- Dušan vybojuje OS, ja zas piatu 8+ na druhý. Šiesta dĺžka je za 9. Dušan ju celú pripravuje, čistí dierky od piesku, značí chyty, skúša sekvencie. Prichádza však tma, a tak pripravujeme bivak. Vo vetre sa však laná obmotávajú okolo svine, a kým to všetko rozuzlíme, postavíme portaledge a navaríme, je skoro polnoc. Dlhodobé visenie v sedačke a pobyt vo vetre v previsnutej stene nahlodá naše silové rezervy.

Druhý deň sme dolámaní, noc bola studená. Neostáva nič len pokračovať. Šiestu dĺžku nechávame tak, postupne preliezam AF siedmu 8+, sťahujeme portaledge na dobré miesto na siedmom štande. Dušan skúša ôsmu dĺžku. Po dlhom čistení chytov je na moje prekvapenie značne previsnutá dĺžka len za 9-. Sem tam nejaký ťah, no stále celkom dobré chyty na preklepanie. Skúšame aj deviatu, kde je najťažšie miesto hneď nad štandom. Boulder po stiskoch a bočákoch v previse cez tri nity. Potom už ľahšie, okolo 8+ v miernom previse až na štand. No na PP pokus sa nikto nehrnie. Postupne mi došlo, že tento raz to nebude. Ťahanie svine a opakovanie kľúčových miest stoji priveľa síl. Vyššie ani nejdeme, ďalšie dĺžky budú maximálne do 8. Máme však ešte jeden deň v stene, tak investujeme všetok čas na memorovanie sekvencií v kľúčových dĺžkach 6, 8 a 9. Aj keď sa pri týchto piatich stupňoch nikomu nechce, vieme že je to nevyhnutná príprava, ktorá dvíha šance na prípadný voľný prelez. Mne sa zas ozýva nejaký žalúdočný problém, no každou tyčinkou ho na chvíľu zaženiem. Každý dávame po jednom pokuse a sme hotoví. Posteľ a veci na spanie nechávame na siedmom štande, zlaňujeme.

Tretí pokus

Pôvodne sme mali ísť do Rätikonu. Tentoraz s Cipem (Peťo Cipka). No na Čimách hlásia dobré počasie, tak neváham ani chvíľu. Meníme azimut smer Misurina. Predopoveď je perfektná, konečne lepšie teploty okolo 10 až 14 stupňov. To som tu ešte nezažil. Deň predtým však prší. Ideme naľahko večer obzrieť stenu, či nieje zatečená. Našťastie nieje, ráno ideme na vec! Čo čert nechcel: celú noc zase leje. Ráno o piatej ešte stále. Posúvame budík na siedmu a o ôsmej predsa vyrážame. Veď čo iné nám ostáva. Aspoň si to obzrieme.

Zatečené položené južné steny neveštia nič dobré. Vôbec nám to nepridáva na nálade, no kým sa dá ísť, ideme. O deviatej začínam liezť prvú mokrú dĺžku. Našťastie ju dobre poznám a darí sa. Až na ten poondiaty žalúdok. Svinku máme ľahkú – voda, žrádlo, jeden spacák. To je iná pohoda. Cipe ukrajuje prvé metre druhej dĺžky: povzbudzujem ho, prvé kroky sú neisté. Človek má pocit, že to s ním kedykoľvek uletí. Našťastie sa žiadna dráma nedeje, doliezam za Cipem na štand. Ten vydrbaný žalúdok bolí čím ďalej tým viac. Má toto vôbec zmysel? S prilbou opretou o stenu sa pristihnem ako pomýšľam na zlanenie.

„Počuj je mi na nič, neviem či toto dám. A to je ešte len tretia dĺžka“ Cipe však povzbudí: „šak daj pokus, zlaniť môžeme aj o hodinu, to je jedno.“ Tak teda dobre. Veď to bude aj tak taký adrenál, že na tú bolesť aj zabudnem. Prvé tri nity som to ešte cítil, no pri štvrtom som zlomil lištu a takmer som zletel. Nával adrenalínu hneď zaostril vnímanie, spomalil plynutie času a vytesnil všetko ostatné, čo nesúviselo s postupom nahor. Boulder cez striešku dobre, na poličke sa vydýchavam. Nabieham do hornej pasáže. Kroky si dobre pamätám, ulomený zápor pridáva ďalšiu dávku koncentrácie. Preberám tie bočáky a malé stupy, až sa ocitám na štande ani neviem ako. Radostný výkrik, aj za toto čiastočné víťazstvo: Tretia je tam!

Jedno šťastie, že je stena previsnutá a tieto dĺžky nie sú mokré. Teplota je dobrá a mierne pofukuje, čo vytvára ideálne trenie. Ďalšiu osem mínusku ide napred Cipe. V poslednom čase lezie na skalách ako divý, je to vidieť. Deviatky striedajú deväť plusky, vyliezol dokonca svoje prvé 8a! Prvé štyri nity v pohode, no potom sú v dĺžke trocha väčšie odlezy (tie navaril Filip!). S miernym hundraním niečo o „vydrbaných desiatkových lezcoch čo neriešia osmičkový terén“ prečíta všetky nepríjemné pasáže až na štand. Piatu idem zas ja, je to dĺžka spoločná s Saxons Superdirect. Má 22 metrov a tri nity, so starými skobami pomedzi. Horšie istenie opať aktivuje bzučiaci adrenalín a dĺžku preliezam RP. Paráda! Toto nám dodáva odvahu.

Pred nami je prvá deviatka. Teraz sa ukáže pravda, aká kvalitná bola príprava vytrvalosti. Zdá sa mi, že si dĺžku vobec nepamätám. Možno tak prvý boulder. Cipe však povzbudzuje: „to dáš, čím budeš vyššie, tým viac sa rozpamätáš.“ Presne tak to aj bolo. Boulder, oddych. V ňom som „načítal“ daľších pár metrov. Kľúčové miesto sa so šťastím podarilo, vydýchavam pred bandaskovým záverom. Teraz hlavne nikde nezastať. Svižne preberám spoďáky a dierky, cesta sa odkrýva a už je tu štand. Ďalšia dĺžka je tam!

Cipe sa púšťa siedmej dĺžky za 8+. Pri prvom pokuse padá, no prezerá, študuje boulder a je mu to jasné. Zapeklitý traverzík cez malé lišty. Druhý pokus vyzerá nádejne. Preberá všetky kroky s prehľadom, no pri záverečnom prešahu šmýka noha a chalan znova letí smerom dole. Lišta za traverzom je mokrá! Krátka pauza a ďalší pokus: ten končí ešte väčším pádom už takmer z konca traverzu. To snáď nie. „ideš ty!“ Trocha neisto nastupujem, no je mi jasné, že keď budem otáľať, poletím jak on. Poriadne preklepávam pred traverzom a preliezam ho čo najrýchlejšie. Za ním sa dá vydýchať, posledných pár ošemetných metrov na štand je našťastie už po lepších chytoch a nič dramatické ma už nečaká. Siedmy štand, portaledge, cítim už únavu. Máme však ešte asi hodinu a pol svetla, ktoré by trebalo využiť.

Skúsim teda ešte ôsmu dĺžku za 9-. 30 metrov do mierneho previsu. V strede je oddych na poličke, to by som mohol nejak udýchať. Cítim však, že sila je už len na jediný pokus. Dávam do toho všetko. Boulder po lištách na poličku sa podaril. Sklepávam do nuly, vydýchavam, idem. Lezie sa mi ako na ihlách, cítim každý výbežok skaly, ako sa zarezáva do kože a odľahčuje daný úchop. Čas sa opäť spomaľuje a vnímanie zaostruje. Nejde tu síce o život, no napriek tomu sa dostavuje absolútna prítomnosť. S klasickým koncentrovaným klenbovým fukotom sa mi darí popreberať všetky kroky a víťazný pokrik na štande sa nesie až do doliny. Nemôžem uveriť, že to vyšlo. Dávam lano na fix, vypínajúc dĺžku lietam v kyvadlách ako špinavé prádlo, Cipe ma stále priťahuje k stene. Nejak mi to nevadí, som opojený ďalším malým víťazstvom. Rozkladáme posteľ a vychutnávame si večernú atmosféru.

S dnešným dňom som veľmi spokojný. Aj keď nezačal práve ružovo, drobné okolnosti stále hrali v náš prospech. Opäť sa raz vyplatilo to nevzdať, a pokúsiť sa ísť o krok ďalej. To nám posilňuje sebavedomie. Večera nám náramne chutí, je to Cipeho prvý bivak na potraledge. Môj jedenásty, v tejto ceste. Aj keď je tu expozícia 250 metrov až na zem, nesťažuje sa. Veď nieje načo. Je to totálny komfort. Teplá večera, spacák, perovka. Tých bivakov sme už zopár spolu zažili, no od tohto majú na míle ďaleko. V dobrej nálade ideme skoro spať, verím že dnešné bandasky cez noc zregenerujeme.

Budíček je o ôsmej do perfektného dňa. Kávička, raňajky. Vedľa vo Via Comici je už nalezených zo šesť dvojíc. So smiechom ich pozývame na kávu. Ešte odľahčiť „bomby“ do doliny a ide sa. 30m žumarovania v previse na 9-milimetrovom lane zobudí myseľ a zahreje telo. Je pred nami najťažšia dĺžka. Prsty mám však ešte stuhnuté, necítim lišty a stisky. Toto je klasický problém. V polovici bouldra s totálnymi bandami sadám. Strategicky si nacvakávam ešte dve expresky, očistím a idem na štand. Prsty sú už na prevádzkovej teplote, druhým pokusom boulder púšťa. Snažím sa preklepávať, no vytrvalostný dolez je totálny boj. Je to rozdiel, liezť druhý deň v tejto obtiažnosti. Našťastie vytrvalosť ma nezrádza. Posúvam sa ďalej a ďalej, opäť za veľkého fučania až na štand. Pokrik otáča všetky hlavy k nám a ja sa radujem, že to dnes možno aj dolezieme. Moja energia je však blízko nuly.

Dopredu ide Cipe, ktorý takticky nejakú silu pošetril. Posledný previs za 8 sme nečistili, no prelieza ho na druhý pokus. Znova nejaké hundranie o „šalených idiotoch“ (tentoraz moja káva) pri odleze na policu. No kto by tu chcel padať, však. Sa nedal dať háčik, tak ani nit. Ja len s fukotom jumarujem a vyžieram ďalšie pohánkové tyčinky. Jedenásta dĺžka: Cipe ju majstrovsky prelieza onsight. Nevidím naňho cez malý previs, tak len povzbudzujem. Síce len 8-, ale mokré. Jumarujúc na štand si poriadne obzerám okolitú skalu. Doma som totiž snoril všemožné nákresy a topá, kade presne vedie cesta na pamiatku Claudia Barbiera. V sprevodcovi totiž bola zakreslená asi 20m vpravo, čo nie je pravda. Hore a vľavo nad 11. štandom totiž bola skoba, a ten kto ju tam dal, tam nejak musel doliezť! Všímam si nižšie v pravo ďalšiu skobu. Do shitu tak tu sa pripája a hore odpája ten Claudio Barbier. Teda máme spoločných asi 10 metrov. Na to som doniesol kľúč, že naše nity zasahujúce do historickej cesty odmontujeme. No je pokročilý čas, teraz mastíme hore. Zo zlanenia to napravíme.

Cipe je bledý jak stena. Zjavne zabojoval na maximum. Fantasticky to klape, tento mokrý hnus by nechcel opakovať nikto z nás. Aj keď je ďalšia dĺžka papierovo len 6+, je o to dobrodružnejšia. Idem ju teda ja, lebo ju aspoň poznám. Lezenie nieje fyzicky ťažké, len to neposrať. A „hodně dejchat“. Friendy som si samozrejme nezobral. Na štande som tentoraz bledý ja. Cipe sa však otriasol a smelo, cvakajúc na seba matroš, valí posledné dve dĺžky (4 a 5+) až na policu. Ide sa na vrchol!

Prepíname na „alpine style“ a súbežne utekáme (občas sa plazíme) po polici doprava. Je to nepríjemný terén, no za chvíľu sme sa širokej terase. Honba za vrcholom mi zatemňuje oči – míňam kľúčovú odbočku na normálku. Traverzujeme celú policu Cima Grande až na opačnú stranu severnej steny. Somári. Stálo to drahocenný čas. Samozrejme na druhý krát to napálime nejakým trojkovým terénom hore. Hups, na tejto vežičke to nie je – opäť zliezam a konečne triafame. Kríž vidno celkom neďaleko – zdá sa mi to ako sen.

Ten magický moment – ten bol silný. Tažko ho tu nejak lepšie opíšem – pokúsil som sa v úvode. Ahá, búrka. Jasné. Dosť bolo nariekania, nikto nám blízkych nevráti. Na vrchole nieje ani zďaleka vyhraté, zostupujeme.

Opať na širokej polici, za silného hrmenia, prepočítavame naše šance. Ísť dole normálkou? Bolo by to rýchlejšie, ale keď nás chytí v komínoch lejak, tak sa utopíme. Čakať tu? To nie, je to príliš blízko vrcholu. Volíme traverz naspäť po polici a zlanenie cestou. Spať už všetko ide rýchlejšie, no hrmenie sa zlovestne približuje. S Cipem som už všelijaké prúsery preskákal, takže pohoda. „To dáme,“ vraví Cipe. Morálka je na dobrej úrovni (zatiaľ).

Jeden zlaňák, druhý. Ako na potvoru sa modré lano zamotáva a žerie drahé sekundy. Vietor ustal, vo vzduchu je zlovestné ticho. Padajú prvé kvapky. Jedenásta dĺžka: vybrať nity! Ani nápad. Ešte som sa nezbláznil, radšej prídem inokedy (dva odmontoval neskôr Filip pri jednodňovom preleze s Dušanom, ďalšie dva tam ešte ostali). Desiata: Trieska nám to za chrbtami jak sposté, začína lejak. S ľadovcom. To už je na mňa veľa. Dvaja chuji v trištvrtine previsnutej steny, uprostred búrky. Zdravas Mária, milosti plná, Pán s tebou... opakujem si nahlas. Prehupujem sa pod striešku a leje meter za mnou. Silné poryvy vetra občas špliechnu ľadovú vodu do tváre. Cipe zlaňuje ako druhý, mokne o čosi dlhšie. ...požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života tvojho, Ježiš. Laná v tom vetre lietajú ako sa im zachce, uväzujem ich o štand. Bez lana sme hotoví. Stiahnuť mokré lano ide ťažko. Ponáhľam sa, chcem ísť rýchlo dole. Svätá Mária, matka Božia, pros za nás hriešnych... Hlavne kľud. Všetko skontrolovať. Zapnúť Grigri, jedna odsedka, kontrola, druhá odsedka... idem odsadnúť do lana, no ešte jeden pohľad mi padne na Grigri.

Na sucho prehltnem a potichu cvaknem odsedku nazad do nitu. Grigri som do sedačky zapol, ale nezaložil som doňho lano. Spŕšku nadávok počuje len Cipe. No ešte toto, zletieť jak somár pri zlaňovaní. Zakladám lano a spúšťam sa do tmy.

...teraz, i v hodinu smrti našej. Amen.

Tých Zdravasov som si dal možno desať. Dávno som sa takto nebál. Jedno šťastie, že je stena dosť previsnutá – dažďu sme sa tak vyhli. Dĺžku po dĺžke sa spúšťame dole, precvakávajúc nity kôli previsu a traverzom. Búrka pomaly ustáva. Len blesky stále kreslia fialové čiary všade po oblohe. Dotvára to neskutočnú atmosféru. Toto raz budem rozprávať vnúčatám... Balíme mokrú portaledge a klesáme so všetkými haraburdami až do pol noci na zem. Jedno seknuté lano sme nechali v stene.

Keďže táto cesta je pamätník, nedá mi si trocha nezaspomínať. Boli to parádne časy. Smiech v bivakoch, ticho pri monotónnych stúpaniach, boj v ťažkých dĺžkach a radosť na vrcholoch. Nekonečná Marošova trpezlivosť, keď ma nechal niečo natiahnuť a ja som tam prešľapoval pridlho. Tá pokora a skromnosť, keď sa podelíš s kamošom o poslednú tyčinku a posledný hlt vody. Ale aj mizerné zlaňáky z pochybných štandov, lietajúce šutre, pády a šprinty cez rozbité ľadovce kde tuhla krv v žilách. Niekde v kútiku duše som tušil, že toto sa asi nedá robiť večne. Veril som, že Maroš to zmákne a má veci pod kontrolou. Pod kontrolou? Aká utópia... Teraz to už viem, našťastie včas.

No tá sila prítomného okamihu, keď ti ide o všetko: keď vieš, že nesmieš spadnúť a nesmieš ani minútu otáľať. Kedy je človek najviac živý a čas sa nejak divne spomalí. Tak tá sila je návyková. Zachutí ti. Neprekáža ti dokaličené telo, lebo tá sila bolesť a strach utlmí. Asi preto lezú ľudia free solo. Pre ten krátky či dlhší okamih absolútnej prítomnosti. Tak zachutí aj rýchlosť. Keď vieš prebehnúť 600m stenu za tri hodiny, alebo kilometrovú za deň. Čo za deň, za pol dňa! Rýchlo však sa dá liezť jedine keď sa neistíš... Toto však nieje cesta. Pre mňa určite nie. Štatisktika hovorí jasne.

Našťastie, aj pri obyčajnom lezení sa tie momenty vyskytujú. Dokážem ich tam občas objaviť a prežiť. Keď sú sily na dne a posledná osem mínuska ukáže, ako sa dokážeš sústrediť. Keď máš „smrťáky“ v Kalvárii v lavóre, a predsa krájaš desať sekúnd bouldra na súvislý prúd okamihov ako v spomalenom filme. Keď onsajtuješ tri metre nad nitom a zrazu nejak lepšie cítiš stupy pod nohami, aj trenie je nejaké dobré. Asi to nieje to isté, ale mne to určite stačí.

Martin Varga

Suma sumárm:

Dolomity – Tre Cime di Lavaredo – Cima Grande

Forever Young 9+, S2-S3, 8- obl., 470m + cca 200m na vrchol

Prvovýstup: Martin Varga – Filip Koman 2018-2019

Prvý prelez: Martin Varga – Peter Cipka 27-28.7.2020

Prvé opakovanie: Dušan Beránek – Filip Koman, za 12 hodín, po policu.

Jednotlivé dĺžky:

6+, 7, 8+/9-, 8-, 8+, 9, 8+, 9-, 9+, 8, 8-, 6+, 4, 5+, následne po polici doprava súbežne až na vrchol, miestami 3.

Ďakujem predovšetkým pani manželke za trpezlivosť. Chalanom za pomoc, odhodlanie a chladnú hlavu.

Martin Varga